Niekedy majú ľudia pocit, že kresťanstvo ako náboženstvo na nich kladie nároky, ktoré sa v reálnom živote v dnešnej dobe splniť nedajú. Čo s týmto konfliktom?

q

Prestať vnímať kresťanstvo ako náboženstvo požiadaviek. Kresťanstvo nie je primárne o požiadavkách, ale o vzťahu: k Bohu, k sebe a iným. Niekedy pre nesprávnu informovanosť sa kresťanstvo chápe ako súbor požiadaviek na človeka, ktoré je potrebné splniť, aby sa Boh priaznivo díval na človeka. Nie je tomu tak: najdôležitejší a najpodstatnejší je vzťah k Ježišovi Kristovi. Analogicky to môžeme povedať o vzťahu muža a ženy: z ich vzťahu vyplýva ich správanie sa k sebe navzájom. Nie naopak: správanie nenahradí lásku.

Vraj existuje aj niečo hlbšie, niečo „viac“ ako nedeľné chodenie do kostola, občasná spoveď a snaha dodržiavať desať božích prikázaní. Na čo sa pri tom myslí?

Myslí sa tu na hlboký osobný vzťah: Boh už nie je On, ale bytostné osobné Ty. Takýto vzťah je zdrojom autentického kresťanstva a nie len povrchného nedeľného pobožnostkárskeho navštevovania bohoslužieb a bezduchého vykonávania vyprázdnených kresťanských náboženských úkonov. Práve toto povrchné bezduché, formálne vykonávanie kresťanských obradov v ktorejkoľvek kresťanskej cirkvi vedie k chorému posunu kresťanstva na náboženstvo. Toto Kristus nehlásal, ale práve naopak opakovane odsudzoval aj pri farizeoch a zákonníkoch – vzorne pobožných ľuďoch vtedajšej doby. Preto sa ho aj práve títo rozhodli zabiť. Ježiš Kristus prekáža náboženstvu (našťastie aj kresťanskému), lebo mu ide o viac: o skutočné motívy života a o autenticitu.

Obava mnohých hovorí, že vzťah s Bohom je predovšetkým o odriekaní, pôste a snahe o asketický život. Je to tak?

Je to presne naopak. Boh naplňa život autentického kresťana tým, že je na životnej ceste s Bohom, ktorá sa:
1. vyznačuje hlbokými osobnými prežitiami Boha,
2. vyznačuje sa smerom: má zmysel,
3. vyznačuje cieľom.
Tieto veci potom majú prirodzene vplyv na životný štýl kresťana: prirodzene niečo robí a niečo nerobí. Nie preto, že by to bolo prikázané alebo zakázané. Motív je úplne iný ba až presne opačný ako pri náboženstve či náboženskom kresťanstve: tam sú nábožné skutky, pôsty a iné nábožné výkony určené k tomu, aby získali Božiu priazeň. Preto sú kŕčmi vzopnutia a útrpného sebazaprenia s neistým výsledkom – ktovie či Bohu postačia. Autentický kresťan naproti tomu vie priamo z Ježišových slov, že je prijatý, milovaný, objímaný Božou láskou. Preto aj sebazaprenie, pôst či iné obmedzenia nemajú takýto útrpný charakter, ale naopak sú v kontexte lásky, prijatia a najmä radosti. Kresťanský Boh zjavený v Kristu Ježišovi predsa nepotrebuje obete sebazaprení pôstov, askézu, ale túži a čaká lásku od človeka a dáva lásku. V kontexte ktorejkoľvek lásky je aj sebazapretie, obmedzenie, askéza – ale to je vedľajšia vec: napr. matka si nikdy nepamätá smrad špinavých plienok svojho dieťaťa a koľko sa ho nadýchala s akým sebazaprením – dieťa je neporovnateľne viac ako smradľavé plienky, veď tie sú len dočasné, dieťa je predsa trvalé.

Čo to znamená, keď sa povie, že je rozdiel medzi náboženstvom a osobným vzťahom s Bohom?

To znamená kvalitatívny rozdiel. Pre náboženského človeka je vlastne Boh neznámy Boh, on. Pre človeka s osobným vzťahom k Bohu je to známy Boh - Ty. Pozná ho podľa jeho hlasu, slova. Autentický kresťan sa odlišuje od náboženského človeka tým, že v zmesi hlasov začul, pozná a reagoval na Boží hlas, na Božie slovo, ktoré k nemu prehovorilo. Týmto sa premenil, narodil jeho vzťah k Bohu, z neznámeho On sa stal známy Ty.

Musím byť dokonalý a nehrešiť, aby som sa Bohu zapáčil?

Boh prijíma človeka nie preto, že je človek dosť dobrý či dostatočne polepšený. Prijíma ho preto, lebo ho má rád obrovskou láskou. Táto láska sa prejavila v rôznej Božej iniciatíve voči človeku: v rôznych kontextoch sa rôznym spôsobom Boh prejavoval, až sa vrcholne prejavil v Kristovi. Boh sa teraz pozerá na ľudí cez Krista. Preto každý, kto je v Kristovi – prijal Božiu lásku – a je aj prijatým Božím dieťaťom. A to nezávisí od mravnej dokonalosti. Mravnosť je dôsledkom živého vzťahu s Bohom, nie príčinou toho, že ma Boh prijíma. Preto je kresťanstvo evanjelium – radostná správa o Božom prijatí človeka v Kristovi, nie mravokáravé plieskanie bičom prikázaní, pravidiel a požiadaviek nad hlavou slabého a nedokonalého človeka, ktorý sa nikdy nedokáže zapáčiť Bohu. Evanjelium oslobodzuje človeka, čím vyvoláva radosť a dáva pokoj a nie zotročuje zákonom nariadení a požiadaviek. Človek stojí len pred jedinou výzvou: opätovať lásku láskou. Presne to vyjadril Sv. Agustín: miluj a rob čo chceš.

Ondrej Garaj je v súčasnosti riaditeľ JPK.

Venuje sa aj iným aktivitám doma aj v zahraničí ktoré súvisia s významom evanjelia v našej či iných kultúrach. Pôsobí aj ako predseda Evanjelickej aliancie v SR, v deväťdesiatich rokoch bol spoluzakladateľom Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt, ktorá vydáva časopis Rozmer.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 52 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy