Niekedy majú ľudia pocit, že kresťanstvo ako náboženstvo na nich kladie nároky, ktoré sa v reálnom živote v dnešnej dobre splniť nedajú. Čo s týmto konfliktom?

Áno, súhlasím s tým. Dokonalý kresťanský život je nesplniteľná úloha – nie je v silách človeka takto žiť. Úžasné však je, že kresťanstvo nie je náboženstvo. Náboženstvo je totiž o tom, ako sa zapáčiť Bohu – čo robiť, aby som sa dostal k Bohu. Ale kresťanstvo je o tom, že Boh prišiel k človeku – a to až tak blízko, že sám sa stal človekom. Pán Ježiš Kristus prišiel, aby tento nesplniteľný ideál – dokonalý život – splnil za nás. A splnil za nás ešte aj niečo iné.

Odpykal si náš trest. Za vzburu voči Bohu si každý z nás totiž zaslúži smrť. On však zobral na seba našu vinu a my sme na oplátku mohli prijať odmenu za Jeho dokonalý život. Ježišov život je pre nás ideál ku ktorému sa chceme čo najviac priblížiť. No nie preto, aby sme sa dostali k Bohu, či dosiahli Jeho odpustenie, lebo to všetko nám už získal Ježiš – Boží Syn. O tento ideál sa snažíme preto, že Ho milujeme, chceme ho vo svojom okolí čo najlepšie reprezentovať a vieme, že tento ideál je pre nás to najlepšie. Zlyhávame v tom a mrzí nás to, ale na našom vzťahu s Bohom to nič nemení.

Vraj existuje aj niečo hlbšie, niečo „viac“ ako nedeľné chodenie do kostola, občasná spoveď a snaha dodržiavať desať božích prikázaní. Na čo sa pri tom myslí?

Znovu poviem áno – je aj niečo viac ako vyhradiť si pre Boha určité chvíle v živote. To viac je vlastne všetko. Tým chcem povedať, že jediná adekvátna reakcia na lásku je láska. Ak si Ježiš nič neušetril či neschoval pre seba, potom ani ja si nemôžem nič nechať pre seba. To „viac“ je vlastne zasvätiť Bohu celý život. Tým vôbec nemyslím, že sa všetci majú stať farármi, rádovými sestrami či misionármi. Myslím tým, že všetko, čo robím v živote má jediný cieľ – osláviť Boha. Či je to práca, rodina, voľný čas, cirkevný zbor, zaobchádzanie s financiami a majetkom, využívanie času...skrátka všetko – celý môj život je jedna nepretržitá oslava Boha. Nie len v kostole, či vtedy, keď sa mi práve chce.

Obava mnohých hovorí, že vzťah s Bohom je predovšetkým o odriekaní, pôste a snahe o asketický život. Je to tak?

Bolo by ľahké a príliš lacné povedať, že to tak nie je. Ale znova musím povedať: Áno, je to tak. Dokonca by som povedal, že je to ešte oveľa horšie – pri vzťahu s Bohom totiž ide vždy o život. Stačí sa pozrieť, čomu kresťania pre svoju vieru čelia dnes v Iráne, Severnej Kórei, ale aj na mnohých iných miestach vo svete. Ako by asi oni dnes odpovedali na túto otázku? Ak poznáte kresťana, ktorý zažil komunistický režim v našej krajine, spýtajte sa ho, čoho všetkého sa musel vzdať a na čo všetko musel zabudnúť, keď chcel byť verný svojmu presvedčeniu. My už pomaly zabúdame, že pre vieru ľudia v celej histórii trpeli.
Poviem to takto, kresťanstvo nie je žiadna prechádzka „ružovou záhradou“. Je podobné manželstvu. Ak niekto vstupuje do manželstva s cieľom byť šťastný, určite šťastným nebude. Pretože šťastnými sa nedokážeme urobiť sami – šťastnými nás robia tí druhí. Jediný správny motív pre vstup do manželstva je urobiť šťastným toho druhého. Je to o odriekaní a sebazapieraní. Ale práve v tejto ochote trpieť pre dobro druhého sa prejavuje skutočná láska. Ukážme si to na príklade. V čom je láska manželky zjavnejšia? V tom, že s vami pôjde na jej obľúbené divadelné predstavenie, alebo v tom, že s vami pôjde na nejaké športové podujatie, pričom viete, že šport ju vôbec nebaví? Takto je to aj s pôstom a odriekaním si pre Boha. Z lásky k nemu sme ochotní aj trpieť – lebo to isté On urobil pre nás. No cieľom nie je to samotné utrpenie, ale snaha urobiť šťastným niekoho iného. Napríklad si odrieknem nejaký zákusok, aby som mohol tieto peniaze poskytnúť na stravovací program pre hladujúce deti v Afrike. Zvolím si jednoduchší životný štýl, aby som mohol finančne podporiť vzdelávanie a preklad Biblie pre ľudí v juhovýchodnej Ázii. Vzdám sa svojho voľna, aby som pomohol susedovi, ktorý potrebuje pomoc. Ak Ho miluješ, nie je čo riešiť. ;)

Čo to znamená, keď sa povie, že je rozdiel medzi náboženstvom a osobným vzťahom s Bohom?

Ak ste pozorne čítali moje predchádzajúce odpovede, asi tušíte, čo poviem. Áno, je to rozdiel. Ten podstatný rozdiel je v motivácii. Motívom pre náboženstvo je strach – snaha zapáčiť sa Bohu, získať si Jeho priazeň. Motívom pre osobný vzťah s Bohom je láska – On prvý prejavil lásku nám a my mu ju len opätujeme. Nežijeme v strachu pred Bohom, ale s radosťou si užívame jeho priazeň a tešíme sa na to, čo nám pripravuje po smrti – v živote vo večnosti.

Musím byť dokonalý a nehrešiť aby som sa Bohu zapáčil?

Samozrejme. Ale ako som už spomínal, tento náš problém vyriešil Jeho Syn – Pán Ježiš Kristus. Pokúsim sa vám to ilustrovať nasledujúcou alegóriou.

Predstavte si, že váš život je ako písomka z matematiky. Boh je učiteľ, ktorý na začiatku hodiny napíše príklady na tabuľu a odíde z triedy. Zrazu niekto v triede vykríkne: „To číslo v druhom riadku za znamienkom plus je 6 alebo 8?“ „Niekto iný vyskočí a povie, zdá sa, že je tam 6 ale ja si myslím, že by to mala byť 8, lebo inak sa to nebude dať vypočítať“ a číslo na tabuli prepíše. Takto to chvíľu pokračuje a jeden žiak po druhom prepisuje zadania na tabuli. Nakoniec si už nikto nepamätá, ako zneli pôvodné zadania. Písomka beží a učiteľ sa príde pozrieť, ako to žiakom ide. Hneď mu je jasné, že sa niečo stalo, lebo výsledky jednotlivých príkladov všetkým v triede vychádzajú nesprávne. Je tu len jedna šanca, ako túto katastrofu zvrátiť. Tou šancou je učiteľov syn. On jediný si zapísal otcom zadané príklady a len jeho výsledky sú správne. Do zvonenia však zostáva príliš málo času na to, aby si ostatní študenti stihli písomky opraviť. Učiteľov syn však dáva študentom ponuku: „Ak chcete, môžete sa na moju písomku podpísať a ja sa podpíšem na tú vašu.“ Študent, ktorý tak urobí, dostane 1 a pochvalu od učiteľa, pričom učiteľov syn dostane 5 a pokarhanie.

Ak sa chceš zapáčiť Bohu máš len jedinú možnosť – prijať to, že za tvoj hriešny a nedokonalý život zaplatil Boží Syn a Jeho dokonalý život bol pripísaný tebe – len takto je možné páčiť sa Bohu. Len takto mohol Boh vyriešiť náš problém a pritom zostať spravodlivým (hriech musí byť spravodlivo potrestaný) a zároveň láskavým (dal nám milosť – druhú šancu – odpustil nám).

Ak sa ti to nepáči a radšej by si si Božiu priazeň nejako získal sám, potom sa podobáš žiakovi, ktorý sa tvrdohlavo snaží dopracovať k správnemu výsledku, ale zadanie má nesprávne. Alebo si nahováraš, že predsa Boh musí nejako upraviť tú stupnicu známkovania – predsa nemôže dať celej triede 5. Je to na tebe, na koho sa chceš v živote spoliehať – na seba, alebo na Božieho Syna.

Jaro Tomašovský

Je riaditeľom Wycliffe Slovakia

Facebook

Who's Online

Práve tu je 179 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy