prof. Dr. John Lennox a prof. Dr. David Gooding

Snáď to nepreženieme, keď povieme, že pre mnohých ľudí dnes už ateizmus nie je životaschopným názorom. Jediné, čo im bráni v tom, aby sa ho vzdali, je nezodpovedaná otázka, čím by sa dal uspokojivo nahradiť.

Nie každému je zrejmá skutočnosť, že jedinou alternatívou ateizmu je kresťanstvo.

Ak chceme ateizmus nahradiť niečím iným, nepochybne nám zostáva len viera v nejakého boha. Ale prečo by to mal byť práve kresťanský Boh? Prečo nie jeden alebo všetci prepočetní bohovia hinduizmu, alebo Alah, jediný boh islamu? Alebo taký budhizmus Theravada – nemohol by ten byť príťažlivou alternatívou ateizmu? Na rozdiel od budhizmu Mahayana, ktorý verí v desaťtisícjeden božstiev, budhizmus Theravada nie je v pravom slova zmysle vôbec náboženstvom, ale filozofiou, ktorá neverí vôbec v žiadneho boha. Napriek tomu ponúka svojim stúpencom doktrínu a súbor zásad, zameraných na vyslobodenie z tyranie vlastných túžob, život bez driny, stresu či strachu, ako aj vzťahy so svojimi blížnymi, plné pohody.

Mohlo by sa teda zdať, že účelom všetkých náboženstiev je vzbudzovať prijateľné správanie. Vari

záleží na tom, povieme si, ktorý konkrétny systém si zvolíme, pokiaľ dodržujeme prikázania nami zvoleného náboženstva dôsledne a úprimne? Ak je cieľ rovnaký, záleží ešte na tom, z akého smeru a akou cestičkou sa dostaneme „na vrchol“?

Tu však potrebujeme vedieť, že nie všetky náboženstvá by sa zhodli na tom, že sú jednoducho len inou možnosťou, ako sa dostať k tomu istému cieľu. Budha tvrdil, že „existuje len jediný spôsob na očistenie ľudstva.“ (R. C. Zaehner, The Concise Encyclopedia of Living Faiths – Stručná encyklopédia existujúcich náboženstiev, London, Hutchinson, 1977, str. 265) a že „pravda je jedna a neexistuje žiadna iná.“ (str. 275). Monoteistický judaizmus nikdy nebude súhlasiť s hinduizmom v tom, že existujú milióny bohov. Islam a monoteistický judaizmus sa zase nezhodnú s kresťanstvom, podľa ktorého neexistuje nik iný daný ľuďom okrem Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého budeme zachránení (Nová zmluva, Skutky apoštolov 4, 12). Nebola by teda pre bývalého ateistu najlepšou cestou eklektická filozofia New Age Movement (Hnutie novej doby), ktorá si vyberá zo všetkých náboženstiev „to dobré“ a kombinuje prvky animizmu, uctievania prírody, panteizmu a kresťanskej morálky do jedného pragmatického celku?

Nech by sa toto všetko zdalo akokoľvek presvedčivé, musíme sa mať na pozore, pretože mnohé príťažlivé názory sú len ilúziou, nepodloženou faktami.

Vezmime si najprv tvrdenie, že nezáleží na tom, ktorý systém si človek zvolí, za predpokladu, že to myslí úprimne. V žiadnej inej oblasti života by nikomu zodpovednému nestačila úprimnosť ako záruka, či už pravdy alebo bezpečnosti. Napríklad všetky formy praktickej medicíny majú definovaný rovnaký cieľ – liečenie choroby. Nie všetky lieky sú však rovnako účinné alebo rovnako bezpečné. Niektoré majú škodlivé vedľajšie účinky, niektoré sú jedmi. Konali by sme nerozumne, keby sme prehltli obsah fľaše jednoducho preto, že na nálepke má napísané slovo „liek“. Ďalej, aj keby to bola pravda – čo však nie je –, že hlavným cieľom všetkých náboženstiev je primäť ľudí, aby sa k sebe navzájom správali dobre, bolo by riskantné predpokladať (bez ďalšieho skúmania), že dobré správanie jedných k druhým je dostatočným cieľom, ktorý si treba vytýčiť.

V minulých storočiach (a nielen vtedy) sa po moriach plavilo veľa pirátskych lodí. Na niektorých z nich sa piráti správali jedni k druhým nepochybne dobre. Mali prísne a dobre dodržiavané pravidlá,

zabezpečujúce spravodlivé rozdelenie získanej koristi. V tomto zmysle by sme mohli byť spokojní so štandardom morálky, ktorý títo ľudia dosiahli. Keď by sme však s nimi súhlasili, prehliadli by sme podstatnú skutočnosť, že šlo o pirátov, vzbúrených proti legitímnej vláde na zemi! Ak by ich táto vláda dostihla, ich morálnosť by ich nezachránila pred popravou.

Ak by sme sa teda domnievali, že hlavný cieľ ktoréhokoľvek náboženstva je iba primäť nás, aby sme sa správali k sebe navzájom dobre, mohli by sme prehliadnuť otázku, či existuje najvyššia bytosť, nejaký náš Stvoriteľ, na ktorom sme istým spôsobom závislí a ktorý by nás mohol brať na zodpovednosť za našu nelojálnosť a nevšímavosť voči nemu. Ak takýto Stvoriteľ existuje a my sme ho ignorovali a porušovali jeho zákony, neposlúži nám ako ospravedlnenie (ak by nás bral na zodpovednosť) obhajovať sa tým, že sme sa dobre správali k svojim blížnym.

A tu je neprekonateľná priepasť medzi povedzme budhizmom Theravada na jednej strane a kresťanstvom na strane druhej. Pre budhistov Theravada je človek vo svojej vecnej podstate najvyššou duchovnou bytosťou vo vesmíre (Zaehner, str. 409). Na druhej strane, podľa judaizmu a kresťanstva je síce človek stvorený na obraz Boží, ale človek nie je Bohom. Boh zostáva najvyššou duchovnou realitou a nárokovať si jeho pozíciu pre človeka je vrcholom rebélie proti Bohu.

Okrem toho existuje ešte jeden nezlučiteľný rozdiel medzi takými náboženstvami, ako napríklad

hinduizmom a budhizmom na jednej strane a kresťanstvom. Tie prvé tvrdia, že materiálny svet je ilúziou a že skutočným cieľom rozumného človeka je uniknúť z materiálneho sveta do nemateriálnej nirvány. Judaizmus a kresťanstvo to rezolútne popierajú. Tvrdia, že stvorenie materiálneho sveta Stvoriteľovou rukou bolo dobré, podobne aj naše materiálne telá sú dobré, a hoci sú teraz porušené hriechom, jedného dňa vstanú z mŕtvych. Sú tu teda dva nezmieriteľne protirečivé náhľady na svet. Bolo by známkou povrchného premýšľania domnievať sa, že sa z nich dá vybrať to najlepšie a spojiť do jedného celku. A, pochopiteľne, bude veľmi závažné pre postoj človeka k svetu okolo seba a k sebe samému, ktorý z týchto dvoch názorov prijme.

Je určite pravdou, že keď príde na základné morálne zásady (úcta k rodičom, nezabíjanie, atď.), takmer všetky náboženstvá učia približne to isté. Skrátka – učia nás, že máme byť dobrí. Problém je v tom, že napriek všetkému dobrí nie sme. Prehrešujeme sa proti Bohu, porušujeme Božie zákony a vystavujeme sa trestu za ne. Prehrešujeme sa voči svojim blížnym a ubližujeme im. Prehrešujeme sa proti sebe samým. A ak sme naozaj Božie tvory, potom hrešiť voči svojmu blížnemu a voči sebe samému je tiež hriechom voči Bohu.

Sme stvorení tak, že keď sa previníme proti Bohu alebo svojim blížnym, trápi nás zlé svedomie, ktoré narušuje pokoj našej mysle a prenasleduje nás. Aby sme mohli dosiahnuť pokoj a čeliť budúcnosti s dôverou, musíme sa dokázať zbaviť svojho zlého svedomia. A tak každé náboženstvo, ktoré je hodné tohto mena, musí sa postaviť tvárou v tvár k otázke viny.

Ale ako? Je úplne márne snažiť sa zbaviť zlého svedomia tak, keď si povieme, že na našich minulých hriechoch a vinách nezáleží. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že nezáleží na ľuďoch, voči ktorým sme sa previnili, že nezáleží na zle, ktoré sme spôsobili, a že svedomie je len slabosťou charakteru, ktorá sa dá bez ťažkostí a beztrestne potlačiť. Na takejto teórii, ktorá v konečnom dôsledku vedie k záveru, že na ľudských bytostiach nezáleží, by sa však žiadny raj nikdy nedal vybudovať.

Každý človek preto potrebuje riešenie tohto problému, ktoré môže pozdvihnúť náš morálny charakter a zmysel pre spravodlivosť, a zároveň nám prinesie odpustenie a oslobodenie od minulých vín.

Tu sa významné náboženstvá opäť líšia a nemá zmysel túto skutočnosť zakrývať. Niektoré formy

budhizmu popierajú, že existuje niečo také ako odpustenie. Ľudia musia trpieť svoju osudnú karmu, až kým sa nevyčerpá a oni sa nedostanú do vytúženej nirvány. „Nikto nemôže očistiť druhého.“ (Zaehner, str. 265). Existuje len neúprosné fungovanie zákona príčiny a dôsledku, karma, pomocou ktorej sa hromadia zásluhy a viny a každá nadbytočná vina sa musí odčiniť – možno i nekonečnou sériou reinkarnácií.

Niektoré rané formy hinduizmu predpokladali, že odpustenie sa dá dosiahnuť ponúknutím obete.

Podobne to robil aj staroveký judaizmus. Mal prepracovaný systém obetí, na základe ktorých mohli ľudia dosiahnuť odpustenie. Ale už vtedy judaizmus upozorňoval, že obetovanie vola a kravy sa sotva dá považovať za primerané riešenie problému ľudskej viny. Čo, koniec koncov, vedia kravy o hriechu? Tie si v noci nelíhajú spať prenasledované zlým svedomím. Morálne hľadiská presahujú ich chápanie. Je to nádhera i bremeno iba ľudského bytia – uvedomovať si morálne požiadavky. Preto bolo obetovanie zvierat prinajlepšom symbolickým spôsobom uznaním toho, že za hriech treba zaplatiť trestom, ak má svedomie získať pokoj cez odpustenie. Dnešný judaizmus stratil aj túto sústavu symbolov a nemá ju čím nahradiť. V tomto sa podobá islamu, ktorý učí, aby sa ľudia sami vydali na milosť Všemohúcemu, ale neuvádza žiadnu protihodnotu (obeť), ktorá by primerane splatila cenu hriechu.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 209 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy