Významný taliansky režisér Frederico Felini v jednom zo svojich filmov „Skúška orchestra“ symbolicky vyjadril základný problém ľudskej spoločnosti.

Dej je umiestnený do prázdnej katedrály. Diváka víta starec, prostoreký kostolník. Sprevádza ho prázdnymi priestormi a popisuje zašlú slávu. Kostol je kryptou, plnou slávnych hrobov – biskupi, arcibiskupi... Kultúra, ktorá stvorila katedrálu, je mŕtva. Priestor dnes slúži ako skúšobňa orchestra. Prichádzajú hudobníci. Zasadnú každý k svojmu nástroju. Pod starými klenbami sa rozoznie hlučná hudba. V sakrálnom priestore znejú jej tóny bezducho a vulgárne. Hudobníci hrajú mechanicky bez nasadenia, kašlú na vec. Niektorí, sklonení nad tranzistorovým rádiom, sledujú počas hrania futbalový zápas. Občas sa ozve hrozivé zadunenie, priestory kostola sa otrasú.

Cez prestávku neviditeľný dokumentarista spovedá hudobníkov. Všetci hovoria to isté: Ich nástroj je centrom hudby, ostatné nástroje sú len bezvýznamným pozadím pre ich hlas. Posledný hovorí neurotický dirigent. „Ako môžete robiť hudbu,“ – sťažuje sa, „s týmito ateistami? Kedysi to bolo úplne iné. Spájala nás láska. Láska k hudbe. Ak niekto urobil chybu, sám nastavil ruku, aby som ho švihol dirigentskou paličkou.“

Po prestávke nastane revolúcia. Hudobníci zvrhnú dirigenta. Na jeho miesto dosadia obrovský metronóm. Radikálnejší revolucionári zvrhnú aj metronóm. Nastáva všeobecný chaos. Bubeník pod klavírom súloží s klaviristkou, druhý huslista mieri revolverom na prvého. Údery sa ozývajú čoraz častejšie. Napokon sa vyvalí časť múru. V temnote za múrom sa kýva obrovská demolačná guľa. Pod rozvalinami umiera harfistka. Atmosféra sa mení. Vydesení hudobníci sa zhŕknu okolo mŕtvej. Dirigent využije situáciu a berie veci do rúk. „Vráťme sa k notám!“ – reve. Vystrašení muzikanti sa poslušne vracajú na svoje miesta. Skúška pokračuje. Do nesúladného zvuku dirigent vykrikuje diktátorským hlasom svoje príkazy. Film sa končí.

Na ruinách mŕtvej cirkvi ľudská spoločnosť – symbolizovaná orchestrom – osciluje medzi krajnosťou bezzákonného individualizmu a krajnosťou kolektivistického totalitarizmu.

Toto je náš zápas. Sme individuálne bytosti so slobodnou vôľou; naša individualita je však votkaná do uzlov spoločenských vzťahov. Potrebujeme tretí rozmer, absolútny horizont nad sebou, v ktorom by sa individualita a komunita spojili v jedno.

Daniel Pastirčák

Úryvok z knihy "Malá kniha o vzťahoch". Ak by Vás tento text zaujal, môžete si túto knihu bezplatne a nezáväzne objednať - stačí, keď nám napíšete a my Vám ju zašleme na Vami uvedenú adresu.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 33 návštevníkov a žiadni členovia on-line