Opakom skupinovej identity je izolovaný individualizmus. Pre zdravý rozvoj osobnosti je rovnako nebezpečný. Potrebujeme nájsť svoje miesto v celku. Človek sa podobá kamienku v mozaike. Hodnotu svojej individuality (zvláštnu farbu, tvar) nenájde, kým nenájde svoje miesto v celku mozaiky. Keď je na svojom mieste, vo vzťahu s inými kamienkami, ktoré ho obklopujú, jeho jedinečnosť a nenahraditeľnosť je samozrejmá. Keby sme kamienok z mozaiky vybrali a hodili na dlážku, stala by sa z neho bezcenná vec. Aj človek, vyviazaný zo vzťahov, prežíva svoju izolovanú individualitu ako márnu a bezcennú. Naše individuálne vedomie sa potrebuje rozšíriť o uvedomenie, že som časťou celku – bunkou v Tele Kristovom.

Pavol v štyroch vtipných podobenstvách popisuje nebezpečenstvá, ktoré číhajú na človeka bez vedomia Tela.

Komplexy menejcennosti: „Keby ucho povedalo: Keďže nie som oko, nie som z tela...“

Človek bez vedomia Tela má sklon merať svoju hodnotu tým, že sa porovnáva s inými. Ak komunita – Telo – považuje za úctyhodný orgán oko (všetko vie, všetko vidí), noha ľahko upadne do komplexov menejcennosti. Kvapká si každé ráno na nechty očné kvapky, rozhliada sa okolo seba – a nič! Jednoducho nevidí. Zaujatá svojou deprimujúcou slepotou noha prehliada svoju jedinečnú schopnosť chodiť. Ani jej na um nezíde, že svojimi krokmi môže určiť, na aké veci sa bude oko dívať.

 

Ilúzia sebestačnosti: „Oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa!“

Opakom komplexu menejcennosti je ilúzia sebestačnosti. Oko sa pozerá zhora na nohu a hovorí si: „S týmto tupcom nechcem mať nič spoločné. Je to najprízemnejší tvor, akého som stretol. Špinavý, smradľavý, stále sa potí. A aký je zaslepený – absolútne nič nevidí. Nedá sa s ním baviť o ničom.“ Takto sa oko môže povyšovať nad celým telom. „Ja som osvietené oko, Tretie Oko, ostatní sú len také údy, prízemní materialisti. Nepotrebujem ich. S tými primitívmi nemám nič spoločné.“

Kult osobnosti: „Keby celé telo bolo oko...“

V spoločenstve, ktoré nechápe tajomstvo Tela Kristovho (jednotu Ducha v rozmanitosti individualít), ľahko zavládne uniformita. Podľa vzoru vodcu sa musia upraviť všetci ostatní. Musia si myslieť to isté, hovoriť to isté, obliekať sa rovnako, česať sa rovnako, usmievať sa rovnako, gestikulovať rovnako, čítať rovnaké knihy, počúvať rovnakú hudbu, vážiť si rovnakých priateľov, kritizovať rovnakých nepriateľov... Ak ste z takéhoto spoločenstva stretli jedného človeka, stretli ste ich všetkých.

Strata empatie a súcitu: „Keď trpí jeden, trpia s ním spolu všetci...“

Individualistický človek stráca schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Je pohltený záujmom o svoje vlastné veci. Prehra iného ho skôr poteší, výhra vyvolá žiarlivosť. Naopak, čím viac si je vedomý, že je tu cez druhých a pre druhých, záujmy iných sa stávajú aj jeho záujmami. Rozvinie sa v ňom súcit a empatia. Tým, ktorí trpia nedostatkom uznania a sebaúcty, prejavuje viac úcty a uznania, aby ich hanbu zaodel do svojho ocenenia

Daniel Pastirčák

Úryvok z knihy "Malá kniha o vzťahoch". Ak by Vás tento text zaujal, môžete si túto knihu bezplatne a nezáväzne objednať - stačí, keď nám napíšete a my Vám ju zašleme na Vami uvedenú adresu.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 199 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy