Matej Tóth je slovenský atlét - olympijský víťaz, majster sveta a vicemajster Európy v chôdzi na 50 km. Okrem toho je manželom, otcom dvoch dcér a človekom, ktorý inšpiruje svojím životom mnoho ľudí. Stretli sme sa s ním a porozprávali o športe, živote, rodine, viere v Boha i náročnej dopingovej kauze v roku 2017.

Začnime tým, s čím si Vás spája väčšina ľudí na Slovensku, čiže so športom. Chôdza je špecifická atletická disciplína. Ako ste sa k nej dostali, prečo práve chôdza?
Matej : Bola to viac menej zhoda okolností. Začal som robiť atletiku, keďže som chodil na základnú školu, kde bola atletická trieda. Štadión sme mali asi 300 m od školy, takže tá atletika zvíťazila, keď som sa v 10 rokoch rozhodoval, aký šport by som chcel robiť. Skôr mi išli tie vytrvalostné disciplíny. Inklinoval som k dlhším tratiam, tak aj chôdza mi bola blízka. A potom tam bola už tá zhoda okolností, to šťastie, že v Nitre trénoval tréner Peter Mečiar. Chôdza je tak špecifická, že si vyžadovala jeho rady. Náš atletický tréner si netrúfal trénovať nás aj chôdzu. A po pár týždňoch chodeckých tréningov s Petrom Mečiarom som o inom nesníval, len že budem profesionálny chodec.

Je niečo na technike chôdze, čo sa Vám ťažko učilo?
Matej: Tá technika má svoje pravidlá, ale to dieťa alebo mladý človek sa tie veci učí relatívne prirodzene. Nikdy to nebolo o tom, že teraz sa idem učiť toto a teraz toto. Ten tréning je viac menej zabudovanie si nejakého stereotypu. Chvíľku tam boli nejaké chyby v mojej technike, ale nikdy som nebol nejak často diskvalifikovaný. Za celý život sa mi to stalo len dvakrát. Ale mal som určité veci, ktoré som musel drilovať v podstate dlhé roky. A dá sa povedať, že ešte aj teraz pracujeme na technike. Aj keď to sú už také detailíky, že aj odborníci na chôdzu sa niekedy čudujú, na čom sa ešte dá pracovať.

Z tých detských čias, ešte keď ste začínali, ktoré preteky boli pre Vás dôležité, významné?

Matej: Vtedy som vnímal všetky preteky ako významné. Ťažko vyberám dáky jeden. Ale samozrejme rád spomínam na tie medzi prvými, kde som sa začal presadzovať. Moje úplne prvé chodecké preteky boli v Šuranoch ešte počas prázdnin, keď som trénoval naozaj len pár týždňov a skončil som tretí. Prvé víťazstvo prišlo vlastne už na jar, keď som mal 14 rokov a za sebou už prvú zimnú prípravu. Vtedy som vyhral v Dudinciach a v Dubnici. Stal sa zo mňa taký ten chlapec, ktorého považujú za talent. Aj keď ja som sa, ani môj tréner ma dovtedy nepovažoval za nejaký veľký talent. Môj prvý veľký titul Majstrovstvá Slovenska žiakov som vyhral v Dubnici v roku 1997. A takto by som mohol pokračovať. Doteraz mám všetky slovenské preteky viac menej ako srdcové. Najviac som spätý s Dudincami, vďaka 50tke, vďaka tomu, že som tam mal svadbu, vďaka tomu, že som tam vždy splnil rôzne limity, či už na 10km, 20km, na olympiádu. Takže Dudince sú mi také najbližšie a v podstate aj jedno z tých prvých chodeckých víťazstiev bolo práve v Dudinciach.

Čo je potrebné k tomu, aby sa z chlapca, ktorého šport baví, stal úspešný športovec, víťaz, majster sveta?

Matej: Veľakrát hovorím, že môžete mať veľké ambície, vaši rodičia môžu mať ambície, ale keď vás to nebaví, zaručene po určitom čase skončíte. Lebo každý šport, aj keď je krásny, aj keď prináša veľa úspechov, tak prináša aj ťažšie prekážky. A bez toho, že cítite, že toto je to, čo ma baví, a toto sa oplatí kvôli tomu obetovať, prekonať prekážku, tak to nespravíte. Takže to je najdôležitejšie. A potom je to zhoda všetkých tých okolností, ktoré musia do seba zapadnúť. Je to ako stavba pyramídy. Stačí, aby jedna tehlička niekde tam dole nesedela a už to celé spadne. A neexistuje recept, ktorý nám niekto dá, že toto je stavba pyramídy, a keď toto urobíte, budete olympijský víťaz. Takto to bohužiaľ nie je. Musí vás to baviť. A treba mať aj určitý talent. Nehovorím, že priamo na tú disciplínu, že spravíte prvý chodecký krok a všetci hovoria: „Wow, to je talent!“ Ale musíte mať určitý talent možno na zvládanie tej driny, možno na odolnosť toho organizmu, musíte byť zdravý, nemať často zdravotné komplikácie. A potom určite mať aj šťastie na ľudí – trénera alebo rôznych trénerov, lebo asi nie každý vydrží s jedným trénerom celý život. Ja som mal našťastie len troch trénerov, ale aj to boli už niekedy dlhé obdobia, a človek potrebuje zmenu alebo nejaký nový impulz. Takisto fyzioterapeuti, podmienky na šport. Bez toho to bohužiaľ v dnešnej dobe nejde. A keď toto všetko zapadne, tak potom je nejaká šanca, že sa to možno vypracuje. Ale poznám x ľudí, ktorí tomu možno obetovali viac ako ja, ktorí boli možno ešte väčší perfekcionalisti, možno väčší profesionáli, ktorí mali možno lepšie podmienky a proste im to nesadlo. Takže dôležité je, aby to všetko bolo na dobrej možno špičkovej úrovni, a aby to všetko do seba zapadlo.

Chôdza, či už na 20 alebo 50 km, je jednoznačne o vytrvalosti, sebadisciplíne. Ako sa tieto dve cnosti prenášajú do ostatných oblastí či situácií Vášho života?

Matej: Je to veľmi úzko prepletené. V podstate ja už veľmi neoddeľujem športový a osobný život. Jedno s druhým súvisí. Tak ako mi osobný život pomáha v športovom živote, keď je doma pohoda, tak je to i opačne. Tak ako sa výchova mojich rodičov odzrkadlila aj v športe práve vďaka tej zodpovednosti, ktorú mi rodičia vštepovali, takisto v mojom osobnom živote sa odzrkadľuje to, že človek musí byť v športe zodpovedný a cieľavedomý. Mám to v sebe úplne v hĺbke zakódované. Takže napríklad keď niekde meškám čo i len minútu, tak je to pre mňa pomaly hryzenie svedomia ako keby som spravil niečo zlé. A tak ďalej. Keď mám nejakú povinnosť, kým nie je splnená, tak na to v podstate stále myslím. Takže určitú zodpovednosť, ktorá je potrebná aj v športe, mám zakódovanú aj v živote.

Na trati aj v živote sa do veľkej miery riadite pocitmi. V určitých životných momentoch sú tie pocity tak výrazné, tak silné, že na ne nezabudneme celý život. Ako by ste popísal svoje pocity v cieli - v Pekingu na Majstrovstvách sveta 2015; v Riu na Olympijských hrách 2016 ; a v Berlíne v auguste tohto roku na Majstrovstvách Európy?

Matej: Všetko úžasné výsledky, všetko veľká radosť, ale každé tie emócie boli trošku iné. V Pekingu, a možno aj už rok predtým v Zürichu, kde som získal striebornú medailu na Majstrovstvách Európy, tak to bola čistá radosť. Nikto odo mňa veľa neočakával, nebol som žiadny favorit, nebol som pod tlakom verejnosti alebo mnohých ľudí. Tým pádom, keď som prišiel do cieľa, tak som si to užíval ako čistú naozaj nekomplikovanú radosť bez ďalších iných emócií. Rio, tým že ten rok bol ťažký, keďže som bol zranený – ešte dva mesiace predtým som nevedel, či tam pôjdem a či sa vôbec budem môcť pripraviť – a nehovoriac o tom, aký bol obrovský tlak, lebo všetci už očakávali, že bude medaila a že by mala byť zlatá, keďže som majster sveta, tak v tom cieli bola aj značná miera úľavy. Uvedomil som si: Áno, dokázal som to, splnil som svoje očakávania, očakávania ľudí a naozaj ten úspech prišiel. A Berlín bol tými emóciami veľmi špecifický. Bola tam spleť samozrejme aj tej radosti aj takej úľavy, že napriek tej ťažkej situácii, ktorá bola rok predtým, napriek veľmi ťažkým pretekom, keď som psychicky už skoro rezignoval, že už to medaila nebude, až po ten úžasný záver. Toto všetko mi dalo takú spleť emócií, že tam to bolo možno najsilnejšie. Ale samozrejme, že už to nebolo tak úplne len o radosti, bolo to už aj o tých myšlienkach, čo bolo a bola tam všade v každých tých pretekoch aj obrovská vďačnosť. Ale v týchto som si asi tak najviac uvedomoval, že som vďačný Pánu Bohu, tým ľuďom, ktorí ma podporovali i tým fanúšikom, ktorí tam boli a všetkému, že to dopadlo ako to dopadlo.

Keď hocikedy počujete v rádiu song We are the champions, čo Vám napadne?

Matej: Priznám sa, že tú pesničku už až tak nemusím, keďže hrala v živote už toľkokrát. Tú emóciu mi vyvolá určite. Hneď, keď ju počujem, tak mi nejde ani o tú pesničku ako o tú emóciu, čo som si pri nej prežil. Všetky tie krásne momenty. Práve preto by som si ju nevypočul len tak v rádiu, alebo že by som si ju pustil len tak doma. Skôr sa vynárajú tie spomienky na moje zážitky, ktoré som s tou pesničkou mal. Pamätám si v detstve, keď tréner Peter Mečiar išiel vedľa mňa na aute, okienka spustené aj keď mrzlo a bola zima a pesnička We are the champions hrala naplno, keď som išiel nejaký super tréning. Alebo keď sme išli z pretekov zase celé auto hučalo túto pesničku a spievali sme si. Až po tie privítania na námestí v Banskej Bystrici s olympijskou zlatou medailou atď. Takže tie emócie späté s touto pesničkou sú veľmi silné.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorých šport baví a snívajú o tom stať sa profesionálnymi športovcami, ale chýba im viera, že sa im to môže podariť?

Matej: To, čo im hovorím stále, keď sa s nimi stretnem. Že ja keď som mal tých 10, 11, 12 ešte aj 13 rokov, tak by za mňa nikto nedal ani deravý groš. Bol som taký trochu pri tele, pribratučký, vôbec som nebol nejaký veľký talent. Do atletickej triedy som sa dostal viac menej vďaka dobrým kamarátskym vzťahom, inak by ma tam ani nezobrali. Takže nemal som nikde na čele napísané, že toto je olympijský víťaz a všetci sa mu klaňajte. Bol som úplne obyčajné priemerné dieťa, ktoré bavil šport, ktoré malo šťastie na okolnosti a správnych ľudí a to, čo sme už vraveli. Takže nikde nie je napísané, že niekto, kto toto bude čítať alebo si to pozerá, alebo komu toto zvyknem hovoriť na tých besedách s deťmi, že o pár rokov nebude on v tej pozícii ako som ja. Tie deti to nemôžu zabaliť už teraz. Takto sa ich snažím povzbudiť, bez ohľadu na to, či majú nejaký veľký cieľ, veľkú ambíciu. To nie je dôležité, či budete mať cieľ olympijský víťaz alebo niečo iné, dôležité je, aby ste robili to, čo vás napĺňa. Nie každý môže byť olympijským víťazom. Ale každý môže ísť po tej ceste, kedy už tá samotná cesta môže byť odmenou. Keď robíte niečo, čo vás baví, tak nemusí prísť nejaký mega úspech. Aj keď je väčšia pravdepodobnosť, že príde, keď vás to baví. Ale už len to, že robíte to, čo vás napĺňa je pre vás odmenou.

V kariére profesionálneho športovca je striedanie úspechu a neúspechu niečím prirodzeným. Keď je úspechu viac, prichádza s ním ruka v ruke popularita. Aký bol Váš život predtým, než ste sa stal známejším? Čo úspech zmenil vo Vašom živote? Čomu Vás naučil?

Matej: Myslím, že ten život bol úplne rovnaký, čo sa týka môjho ponímania života, mojich hodnôt, mojej rodiny a tak ďalej. Čo sa zmenilo, určite je viac povinností, lebo popularita prináša aj kopu povinností, ktoré som dovtedy nemal. Či už rôzne besedy, stretnutia, prednášky. Chcú ma na prednáškach firmy, spoločnosti a tak ďalej. Takže to ma oberá o čas, ktorý som dovtedy venoval rodine, čo ja beriem ako najväčšiu nevýhodu celej popularity. Aj keď sú to väčšinou všetko krásne a vznešené veci. Už len prísť na besedu, kde je 500 detí v telocvični a podeliť sa s nimi o svoje skúsenosti je pre mňa úžasné a možno cennejšie ako samotné medaily. Že ten môj život a môj príbeh prináša niekomu motiváciu alebo inšpiráciu. Ale je to v podstate ochudobnenie toho času, ktorý by som mohol stráviť s rodinou. Lebo väčšinou po sezóne – september, október – som mal čas len pre seba a pre rodinu. To znamená, že v rámci športu som sa venoval regenerácii, kúpeľom a tak ďalej. Čo sa týka rodiny – deti, keď išli do školy, ja som bol už doma , všetko som mal vybavené a mohli sme byť spolu. Teraz 90% dní mám nejakú inú povinnosť. To znamená, že buď musím ukrojiť niečo z tej regenerácie, že do tých kúpeľov sa nedostanem tak často ako by som chcel alebo musím ukrojiť z toho rodinného času. Takže snažím sa nájsť nejaký ten kompromis. Deti sú už staršie, možno ma už tak nepotrebujú každú minútu, ale snažím sa byť s nimi čo najviac. A takisto sa snažím, aby som mal dosť času aj na regeneráciu, ktorú potrebujem, ak chcem športovať. Takže snažím sa nájsť takú strednú cestu, aby som to zvládol. A čo ma naučila popularita? Podľa mňa len to, že ostať taký, aký som bol je niekedy veľmi náročné. Keď človek ide z dverí do dverí a všade ho tľapkajú po pleci a hovoria, aký je super je náročné zostať taký, aký som bol. Ale práve to ma popularita naučila, že to, ako som žil bolo dobré a nie je dôvod to meniť. A že je to veľmi cenné, keď má človek okolo seba ľudí, u ktorých si je istý, že s ním nie sú kvôli tomu, že je populárny. Spoznal som veľa ľudí kvôli popularite. Ale stále je tam veľa ľudí, ktorí boli so mnou, či sa mi darilo či nie. A možno aj preto bol dobrý ten prípad minulý rok, keď som zistil, že aj tí ľudia, ktorých som spoznal vďaka popularite, boli pri mne aj v tých ťažkých chvíľach.

Keď príde neúspech a ten príde v živote normálneho človeka i v živote športovca, čo Vám pomáha vysporiadať sa s ním – na trati aj v živote?

Matej: V tom športe je to relatívne jednoduché. Je to šport, chleba lacnejší nebude. Snažím sa to tak vnímať, že šport je krásny, je so mnou spätý už väčšinu môjho života, ale stále je to len šport. Pre mňa je oveľa cennejšie zdravie a šťastie mojej rodiny. A tým pádom až tak tie neúspechy neriešim resp. vnímam ich, že sú úplne normálne a tak ako prídu neúspechy, prídu i úspechy. Keď som bol ešte mladší, keď mi veľmi záležalo na tom, aby tie úspechy prichádzali, tak som sa ten neúspech snažil brať ako motiváciu, že asi ešte treba niečo robiť viac, aby som nabudúce lepšie uspel. Vždy ma to poháňalo dopredu. Tie životné prekážky, ktoré nám život prináša, sú niekedy oveľa náročnejšie. Lebo na tie sa aj ťažšie pripravuje. Stačí, že má dieťa chrípku a už cítim, aký to má negatívny vplyv na moju pohodu, na to, ako si žijeme krásne, usporiadane. A neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby prišla nejaká ťažšia choroba. Takže toto sú veci, ktoré sú veľmi náročné, ale verím tomu, že tá ľudská sila, to odhodlanie, dokážu veľmi pomôcť pri takýchto ťažkých situáciách a človek dokáže prekonať takéto náročné prekážky. No a čo sa týka tej životnej skúšky, tej najväčšej prekážky minulý rok, tak tá otestovala hodnoty i vzťahy – moje, mojej rodiny, priateľov. Stále som sa bral ako šťastný človek, ktorý má všetko, ktorému všetko vychádza. A možno som potreboval takéto obdobie, kedy som si uvedomil, že život nie je len o tých krásnych chvíľach, ale že prináša aj náročné veci a treba sa im pozrieť so vztýčenou hlavou a všetko sa dá zvládnuť. Som naozaj rád, že tá prekážka prišla, lebo dokázal som aj sám sebe, že mám silu tie prekážky prekonávať. Uvedomil som si, že mám obrovskú podporu nielen svojich blízkych, tej najbližšej rodiny, ale aj kamarátov a v podstate všetkých ľudí na Slovensku. A takisto som si uvedomil, že tie hodnoty, ktoré som celý život zastával – cieľavedomosť, pokora, skromnosť, láska k blížnemu, schopnosť odpúšťať, schopnosť zostať taký, aký som – že ľudia tomu veria, a že tieto hodnoty sú správne. A že vďaka nim si nikto z tých ľudí nevedel predstaviť, že by som mohol byť nejaký podvodník.

Už ste naznačili ten ťažký minulý rok. V máji ste boli obvinený z dopingu. Aké sú prvé myšlienky, keď ste obvinený z niečoho, čo ste neurobili a čo Vám môže totálne zmeniť život?

Matej: Keď sa riešilo zranenie, či pôjdem na olympiádu rok predtým, tam som s tým bol zmierený, že je to šport, že keď to Pán Boh tak chce a keď sa nedokážem dať dokopy, tak na olympiádu nepôjdem a hotovo. Veď som v tom športe niečo dokázal, opakujem, chlieb lacnejší nebude, či budem olympijský víťaz alebo nie. Ale keď mi prišiel tento mail, zrazu som si uvedomil, že toto nie je len o športe, aj keď primárne sa to týkalo športu. Uvedomil som si, že ak by to dopadlo zle alebo ak by mi ľudia neverili, tak to môže ovplyvniť celý môj život. A hlavne ak by som naozaj ostal s nálepkou podvodníka, tak to už nebude ako som si dovtedy predstavoval – všade dvere otvorené, všade to potľapkávanie: „Wow, olympijský víťaz, super“ – ale že všade skôr opovrhovanie. Tie moje prvé myšlienky boli práve takéto. Tie možno najčernejšie, že teraz sa budú deťom smiať, že si ich zaškatuľkujú ako dcéry podvodníka a tak ďalej. Bol som z toho naozaj veľmi zničený a depresívny, a bral som to ako hroznú nespravodlivosť. Samozrejme nie každý môže dať za mňa ruku do ohňa. Ale ja som bol naozaj presvedčený, že som nič zlé neurobil a zrazu čítam, že si niektorí ľudia myslia, že som niečo zlé urobil. Ten prvý moment bol veľmi zlý, veľmi čierny a asi nikdy nezabudnem na tie myšlienky, ktoré mi chodili hlavou a ako som sa cítil. Našťastie relatívne rýchlo začala víťaziť racionalita. Začal som si dávať dokopy súvislosti, prečo je tam taká odchýlka, a ako to vysvetliť. Povedal som si: Dobre, tak to berme ako tú prekážku akou bolo dajme tomu to zranenie pred olympiádou. I teraz to treba vyriešiť, pripraviť sa, obhájiť a dopadne to dobre. Musím mať pocit, že som pre to urobil naozaj 100%. Ale tie myšlienky počas toho prípadu to bolo ako sínusoida. Tak ako prišla táto prvá zlá myšlienka, potom prišlo trošku také upokojenie, keď sme dali dokopy dáke argumenty. Potom ale v júni prišlo neuznanie mojich argumentov a dočasný zákaz činnosti. Bol som na tom ešte horšie, lebo som si uvedomil, že jasné argumenty a moje vysvetlenie odchýlky zrazu neplatia. A vyzerá to tak, že aj napriek tomu, že som čistý, môže to dopadnúť zle. Potom zase prišla pozitívna vlna, keď 7.júla vyšla tlačová správa, v ktorej som dal moje stanovisko a 90% ľudí sa postavilo na moju stranu. To bolo pre mňa obrovské, možno najväčšie víťazstvo, keď som si uvedomil, že keď to možno aj dopadne zle v tom športovom zmysle, v tom ľudskom to nebude taká katastrofa, a nebudem musieť chodiť po kanáloch. Potom to dlhé čakanie, kedy sa to zase vracalo do tých depresií, a až potom to definitívne očistenie 21.decembra, keď zase tá krivka vyletela možno ešte vyššie, ako bola po olympiáde.

Super, že sa to podarilo, že to skončilo úspešne a stiahli Vaše obvinenie. Na akých argumentoch ste postavili obhajobu, aspoň v skratke?

Matej: Tá obhajoba mala 250 strán, takže naozaj sa budem snažiť v skratke. Obhajoba zahŕňala 3 okruhy argumentov. Prvým bola výnimočnosť môjho organizmu. Rôzne testy zistili, že moje telo reaguje inak ako telo bežného chodca. Rýchlejšie sa adaptuje na podmienky hlavne krvnými hodnotami, ktoré biologický pas sleduje. Ďalej to boli okolnosti toho odberu, ktorý bol robený tesne po mojom zranení. Bol som liečený, ožarovaný, netrénoval som. To všetko malo vplyv na zhoršenie mojej krvi. A aby som to vysvetlil, oni (Medzinárodná atletická asociácia) mi vyčítali, že jeden úsek z tých odberov som mal veľmi slabú krv. Nevedeli si vysvetliť, ako som sa mohol za tak krátku dobu tak veľmi prepadnúť s krvnými hodnotami a potom pred olympiádou sa znovu vrátiť na dobré hodnoty. Podozrievali ma z toho, že som si svoju krv zobral a pred olympiádou si ju vrátil. My sme vlastne vysvetlili, že tie hodnoty sú preto nízke, lebo som bol zranený; že to padlo až tak výrazne je preto, lebo som výnimočný, a že sa to vrátilo späť to je tiež vďaka tomu, že lepšie reagujem na hypoxiu, vysokú nadmorskú výšku a tak ďalej. Tretí okruh argumentov sa týkal toho, že ten odber bol večerný. Nebol robený ráno ako vždy. Aj vedecky je na x tisícoch ľuďoch dokázané, že večer má každý organizmus, nielen ten môj, slabšie hodnoty než ráno. Športový organizmus reaguje ešte výraznejšie v závislosti od toho, aký tréning robil 3 hodiny alebo 2 dni predtým, či deň predtým žúroval alebo mal perfektnú regeneráciu, veľa pil. Toto biologický pas nerieši a v mojom prípade to musí zohľadňovať, lebo tie výkyvy sú počas dňa u mňa veľmi výrazné. Samozrejme v každom tom okruhu bol x ďalších prác, výskumov, testov, ktoré dokazovali, že to tak je a nielen, že ja si myslím, že to tak je.

Bol to 22.december, kedy ste oficiálne dostali správu?

Matej: 21.decembra večer to bolo.

Čiže tesne pred Vianocami vianočný darček...

Matej: Najkrajší na svete.

V čom boli iné tie Vianoce?

Matej: Keď si porovnám, ako som sa cítil 2 - 3 dni pred nimi a ako som sa cítil pod tým vianočným stromčekom, tak naozaj som si tam našiel pokoj. Už som nemusel nič riešiť, všetko bolo za mnou. Ten najväčší darček som vnímal v tom, že tam bol ten pokoj. Tie Vianoce by som sa snažil užiť si tak či tak, lebo moje deti, im je naozaj jedno, či som obvinený alebo nie, pre nich tie Vianoce majú to čaro. Určite by som sa snažil byť šťastný, spokojný, že sme sa zdraví zišli pod tým stromčekom a je to oveľa cennejšie ako všetky tie obvinenia. Ale takto som bol naozaj úplne pokojný a mal som v sebe kľud a nebola tam ani v kútiku duše nejaká zlosť alebo nepokoj alebo nejaká neistota.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj v Biblii sa píše, že tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži k dobrému. Okrem toho, že ste zistili, že ľudia stoja za Vami, čo dobré a pozitívne z tejto ťažkej skúšky vidíte odstupom času?

Matej: Uvedomil som si, že mám v sebe silu do ďalšieho života prekonávať aj tie najťažšie prekážky. Keď je človek v tom probléme, ktorý rieši, tak si asi málokto povie, že všetko zlé je na niečo dobré. Ale keď už to dopadne, či už skvele, dobre alebo zle, tak si povie, že niečo dobré v tom naozaj bolo. Ja som v tom niekedy našiel aj vtipné veci, ktoré si teraz tak hovoríme. Môžem povedať, že som teraz jeden z najväčších odborníkov na biologické pasy na Slovensku. Stretol som kopec nových skvelých ľudí, významných vedcov, doktorov, právnikov, ktorí sa ukázali nielen ako skvelí odborníci vo svojom obore ale aj ako výnimoční ľudia a silné osobnosti. Prvýkrát asi po 10-tych rokoch, vlastne čo máme deti, som bol doma cez prázdniny. Takže mohli sme ísť sem tam na kúpalisko, i keď som mal kopec iných problémov. Ale predsa iné je, keď človek je 3-4 týždne vkuse preč a iné, keď z toho domu odchádzam vyriešiť len nejaké stretnutia. Z toho fyziologického hľadiska mi to môže pomôcť do ďalšej kariéry, lebo ak by ten prípad nebol, možno by som dnes už bol po kariére, lebo by som možno už nemal síl a motiváciu ísť ďalej. Tá pauza, keďže som vynechal jedno vrcholné podujatie, mi môže pomôcť v tom, že ešte zvládnem dajme tomu olympiádu v Tokiu. Takže aj po tejto fyziologickej stránke to môže mať nejaké pozitívne následky. No a tie morálne som už spomínal, ako to všetko vnímam, akú silu mi to dodalo, a že ma to obohatilo.

Prejdime teraz od športu viac k tým vzťahom, hodnotám, i keď to nebolo len o športe a ako ste povedali, je to prepletené s tým životom, rodinou. Myslím si, že ste dobrým vzorom – ako športovec, tak ľahko sa nevzdávate, za Vašimi úspechmi je mnohoročná drina; aj ako človek, preferujete úprimnosť, láskavosť, dalo by sa povedať, že v sebe máte také hlboké nastavenie na dobro, ide z Vás taká pozitívna energia. Matej Tóth je dobrý vzor – môžeme to tak povedať. Máte i Vy nejaký vzor?

Matej: V minulosti to boli skôr také športové vzory, nikdy som nikoho nevnímal ako životný vzor. Teraz by som tiež nepovedal, že mám nejaký vzor, že takto by som sa chcel správať, tomu by som sa chcel podobať. Ale uvedomujem si, že v minulosti boli ľudia, ktorí ovplyvnili moje správanie, moje nastavenie hodnôt. Samozrejme okrem rodičov, čo vnímam jednoznačne, že mi dali do vienka tú výchovu a stále ma formujú, stále sme s nimi v kontakte a v podstate sa stotožňujem s ich názormi a myšlienkami. Ale dosť ma ovplyvnil môj švagor, Peťo Korčok, ktorý bol vlastne slovenská chodecká jednotka, keď som ja prišiel do tej skupiny. On ma vlastne naučil spojiť šport, rodinu a možno aj také bežné životné veci. Ukázal mi, že športovec nemusí byť len schránka, nejaké telo, ktoré dosahuje výkony, ktoré mu určia, ale že v podstate sa dá všetko spojiť v jedno a že aj úspešný športovec môže byť i dobrý manžel, dobrý otec, a takisto sa môže venovať štúdiu, môže myslieť na svoju budúcnosť, a tak ďalej. Takže on bol pre mňa takým vzorom. A nehovoriac o tom, že vďaka nemu som spoznal svoju manželku, keďže ma zoznámil so svojou sestrou. Takže spätne vnímam jeho ako toho, čo ma najviac ovplyvnil, ktorý bol vtedy mojím vzorom, ktorému som sa chcel podobať.

Z toho, čo komunikujete i na verejnosti o svojej rodine, je cítiť, že máte šťastnú, harmonickú rodinu – tú rodičovskú, v ktorej ste vyrastali a aj tú Vašu vlastnú. Čo sú podľa Vás hlavné piliére zdravej, fungujúcej, šťastnej rodiny? Lebo v dnešnej dobe to nie je samozrejmá vec.

Matej: Áno, stretávam sa s tým, že nie každý to tak vníma, že tá rodina je základ všetkého. Jednoznačne tam je taká tá úprimná láska, že ten človek má pocit, že s nikým iným by ten život nedával zmysel a že ak by som prišiel či už o manželku alebo deti – tak proste odíde kus mňa. Tým pádom je pre mňa nepredstaviteľné, že by som to akýmkoľvek spôsobom chcel rozdeliť, alebo že by som sa za každú cenu nesnažil to udržať. Samozrejme sú životné okolnosti, zdravie a tak ďalej, keď to niekedy žiaľ nie je v našej moci udržať. O to viac sa čudujem ľuďom, ktorí aj napriek tomu, že majú to šťastie, že majú zdravé deti a tak ďalej, dokážu riešiť úplne žabomyšie veci a netešia sa z toho, čo majú. Možno taká druhá vec je užívať si každý deň, keď je človek šťastný, a mňa osobne tá rodina robí šťastným. V podstate vďaka tej láske si uvedomujem, že pre mňa je najkrajší deň, keď som s nimi. Najkrajší deň asi nie je ten, keď som vyhral olympiádu, lebo som bol pol zemegule od nich. Najkrajší deň je, keď som s nimi. Takže toto je asi to najpodstatnejšie, čo človek musí mať v sebe, v srdci. Vtedy som stopercentne presvedčený, že žiadna rodina by sa nerozpadla. A mal som asi to šťastie, že som mal tú výchovu od rodičov, a že som stretol úžasnú ženu, moju manželku. A tak sa snažíme vychovávať i naše deti. Všetci sme nastavení úplne rovnako. Máme také srdiečko doma, neviem to úplne presne naspamäť, ale sú tam spomínané práve tie piliére: povedať si, že sa ľúbime; odpustiť si, keď je treba; nehnevať sa na zbytočnosti; a poďakovať, keď je začo. Myslím, že keď takto funguje rodina, tak to nemôže dopadnúť zle.

Jednoducho krásne pravidlá rodiny.
Ako trávite čas, ktorý máte len sám pre seba?

Matej: Ja to veľmi nemám rád, keď ostanem vyslovene sám so sebou, alebo keď mám taký ten úplne voľný čas. Každý svoj voľný čas sa snažím využívať v prospech rodiny a tým pádom ho mám aj málo. Málokedy sa mi stane, že si sadnem a rozmýšľam, že čo teraz: deti v škole, žena v robote, mám po tréningu, že čo idem robiť. Väčšinou sa snažím všetky povinnosti, ktorých nie je málo, robiť práve v tom čase. A akonáhle oni prídu zo školy, z roboty, už sa snažím tie povinnosti dať do ústrania a venovať sa im. Takže mám dosť času aj počas tréningu, aj počas cestovania si tie svoje myšlienky upratať. Možno práve v tom aute, keď cestujem, tak mám dosť času sám pre seba. Vtedy sa snažím utriediť si myšlienky, porozprávať sa aj s Bohom. Ale zatiaľ u mňa nie je nejaká typická hobby činnosť, ktorej sa venujem, keď mám trochu času.

Čítate rád?

Matej: Čítam veľmi rád. Snažím sa čítať aj dosť. Ale kniha mi príde na jednej strane krásna ale i egoistická, lebo väčšinou číta človek sám . Ak nepočítam rozprávky, čo som čítaval deťom. Už aj to prestalo, keďže si už čítajú samé. Väčšinou na tú knihu potrebujete mať relatívne kľud. Keď ju čítate, ťažko sa môžete s niekým rozprávať. Takže ja si všetky knihy, ktoré sa mi páčia, ktoré si kúpim alebo dostanem, odkladám do takého komínika a keď idem na sústredenie, tak tam si ich beriem. Lebo tréning je tam jediná moja povinnosť a ostatné je na regeneráciu a oddych a tá kniha je v tomto ideálna.

Po akom žánre siahnete?

Matej: Je to rôzne, aj keď moja srdcovka sú detektívky alebo thrillery. Mám rád knihu, ktorá má určitý dej, ktorá ma chytí a pohltí a vtedy ju väčšinou prečítam za deň alebo maximálne za dva. Ale popritom sú aj nejaké biografie, rozhovory a podobné veci.

Je známe, netajíte sa tým, že ste veriaci človek. Keď niekto povie „Verím v Boha“ môže to v sebe zahŕňať širokú škálu významov. Niekto tým myslí, že chodí do kostola, niekto verí v to, že Boh existuje, niekto tým myslí taký osobný vzťah s Bohom, ktorý je súčasťou jeho bežného života. Keď Matej Tóth vysloví vetu „Verím v Boha“, čo tým myslí?

Matej: U mňa to je asi súhra všetkého. Vnímam to aj cez cirkevné spoločenstvo, aj cez Pána Boha ako autoritu, ale asi najviac to vnímam práve cez ten osobný vzťah. Že je tu niekto, vďaka komu je všetko, čo je tu a čo ma v živote stretlo také, aké je. Vnímam to tak, že niekto taký musí byť a moja viera spočíva v tom, že si myslím a verím, že je to Boh. A takisto ho do istej miery vnímam ako otca, ktorý sa stará o to, aby sa jeho deti mali čo najlepšie. A na druhej strane ich má tak rád, že im necháva slobodu, aby si so svojím životom mohli robiť, čo chcú – aspoň do istej miery. Takže je to asi náročná filozofická otázka, ale v podstate verím v Boha, verím v nebo. Musí existovať niečo, čo je nad týmto svetom a prišlo by mi to veľmi krátkozraké, keby toto bola naša konečná destinácia.

Pokladáte za šťastného človeka, ste pozitívny, optimista, ste úspešný. Potrebuje takýto človek vôbec Boha? Mnoho ľudí argumentuje práve tým, že viera je pre tých slabších, ktorí majú ťažké problémy alebo sú chorí...

Matej: Vôbec si to nemyslím. Môj príbeh nebol taký, že ja som bol najväčší talent. Nikdy som sa nevnímal, že by to šlo nejak samo a tým pádom by bolo asi veľmi egoistické si povedať, že by som to dokázal i bez Boha. Práve naopak. Možno práve úspešný človek má viac dôvodov byť Pánu Bohu vďačný, lebo ten úspech dosiahol vďaka nemu – aspoň ja to tak vnímam. Tým pádom sa snažím viac ďakovať ako prosiť, i keď stále je aj o čo prosiť. Byť vďačný za každý krásny deň, za to, že sa môžem označiť za šťastného človeka. Aj za tie športové úspechy, lebo aj tie prinášajú šťastie, aj keď nie sú prvoplánovo najdôležitejšie na svete. Ale boli krásne a aj vďaka tým úspechom môžem tými svojimi myšlienkami inšpirovať ďalších ľudí. Pre mňa je obrovskou odmenou a niečím neuveriteľným, že ja obyčajný chlapec z Nitry keď teraz niečo poviem, tak to dokáže niekomu pomôcť. A za toto som vďačný Pánu Bohu.

Spomínate si na nejakú konkrétnu skúsenosť, kedy ste zreteľne cítil Božiu blízkosť, prítomnosť?

Matej: Ja ju cítim relatívne často. Ja som sa aj po olympiáde vyjadril, že také tie večerné moje rozhovory - to je vždy taká modlitbička - potom taký ten rozhovor s Pánom Bohom je pre mňa vždy taký intímny a silný. Zažil som to viackrát napríklad v kostole. Nie vždy keď sme na sústredeniach môžeme ísť na omšu. Väčšinou sme na sústredeniach v dedinkách alebo v menších mestách, kde je jedna omša, ktorú nestíhame, ale snažím sa aspoň raz za ten týždeň nájsť čas, že idem do kostola trošku sa tak viac hlbšie pomodliť v dome Pánovom a vtedy mám často taký pocit, akoby ma prešla až zimnica, v priebehu toho rozhovoru, zrazu akoby také precitnutie. Zažil som to aj tu v kostole cez ulicu, v tomto modrom, kde chodíme na nedeľné omše, keď náš pán farár mal kázeň, ktorá mi bola tak blízka a tak ako keby mi hovoril do duše, že naozaj som tak pookrial a cítil som, ako keby Pán Boh to hovoril cez jeho ústa priamo mne. Takže sú také momenty, bolo ich nespočetne veľa a vtedy často stisnem ruku, keď je pri mne manželka alebo deti, a cítim takú úžasnú silu a šťastie, keď cítim, že sú pri mne a že je to vďaka Bohu.

Keby tu Pán Boh teraz sedel a mohli by ste si s ním vypiť kávu alebo čaj a položiť mu jednu otázku, aká by to bola?

Matej: Fuuu... 😊 Ako sa má. 😊 Asi by som nechcel vôbec riešiť prečo sa stalo toto, prečo sa stalo toto ani nič také. Proste tie životné osudy sú niekedy veľmi náročné a ťažké. Stretávam sa s chorými deťmi a bol som aj na pohrebe kamarátovho dva a polročného syna alebo chodím robiť čerta postihnutým deťom. Samozrejme tí rodičia by čokoľvek dali za to, aby mali zdravé deti, ale vidím tam aj tú úžasnú silu, to úžasné odhodlanie a úžasnú lásku, ktorú voči sebe majú, že si poviem, že Pán Boh im dal toľko sily, že to zvládajú aj napriek tomu, čo im to prinieslo. Takže nechcel by som zachádzať do takýchto vecí a už vôbec by som nechcel riešiť, ako to dopadne. Takže asi by som bol šťastný, že som pri ňom a že sa ho môžem opýtať, ako sa má. 😊

Tak to som nečakala. 😊

Matej: Ani ja. 😊 Nikdy sa ma to nikto neopýtal.

Ja Vám veľmi pekne ďakujem za úprimný a príjemný rozhovor a chceme Vám popriať ešte veľa športových úspechov a nech sa Vám darí nachádzať takú tú harmóniu medzi životom športovca, otca, manžela, priateľa a nech sa Vám darí naozaj žiť pre hodnoty, ktoré sú pre Vás dôležité.

Matej: Ďakujem krásne aj ja za rozhovor.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 47 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy