Juraj Jordán Dovala je hudobník, spisovateľ, kňaz a biskup Cirkvi československej husitskej. Prinášame vám rozhovor s ním o jeho živote, hľadaní a pohľade na Boha v dvoch častiach. Príjemné čítanie!



G.K. Ako si sa dostal k Cirkvi československej husitskej?

Juraj: Cirkev československá husitská, je ako už názov napovedá, česko-slovenská, má v podstate presah v obidvoch štátoch. Ako som sa k nej dostal? Pôvodom som katolík, ktorý v 17-18 rokoch zatúžil laicky študovať teológiu. Nebolo to však možné denne v katolíckej cirkvi, preto som musel hľadať nejaké iné možnosti. Tak som využil som možnosť študovať na Pravoslávnej teologickej fakulte v Prešove.

G.K. Ako by si opísal v čom sa táto cirkev líši od ostatných človeku, ktorý sa v tejto sfére až tak veľmi nevyzná?

Juraj: Sme otvorená cirkev, veľmi ekumenicky ladená, tolerantná. Kňazi sa môžu ženiť. Snažíme sa o individuálnu cestu viery, individuálny vzťah ku Kristovi. Ostatné cirkvi by povedali, že sme taká liberálna cirkev, že u nás sa kladie dôraz na to, aby človek vnútorne sám prežíval veci, a dogmy nie sú až také kľúčové ako v niektorých tradičných cirkvách.

G.K. Čo tvoja viera? Bol si k nej vedený od detstva?

Juraj: Áno, od malička. Pokrstený som bol po narodení a s vierou sme žili. U nás sa kresťanské sviatky slávili, modlili sme sa, na Vianoce sa to bralo ako Kristovo narodenie, žiadny Dedo Mráz. Veľká noc bola o tom, že Kristus zomrel za nás na kríži, a bol vzkriesený. Základné kresťanské pravdy sa u nás normálne hovorili, boli brané ako samozrejmosť, ako súčasť života. Tým pádom som v tom vyrastal a som sa k tomu aj hlásil, nosil som krížik na krku. Potom, keď sme už boli na základnej škole rozdelení na metalistov a depešákov, tak ja som patril k metalistom.

G.K. Ako to išlo dokopy? Dá sa vôbec kresťanstvo a metal skĺbiť?

Juraj: To by bolo na dlhú debatu, ale v krátkosti, metal je široký pojem a ak sa teda máme tejto témy dotknúť , sú tam kapely, ktoré mi nikdy nevyhovovali, ktoré zachádzali za určitú hranicu, ale na druhej strane v dnešnej dobe je veľa metalových kapiel kresťanských. Úprimne povedané, metalová hudba ma vždy viedla k dobru, nikdy ma neviedla k zlu. Rozumiem tiež, že pre bežného poslucháča môže vyznievať agresívne, tvrdo a drsne a aj tie texty sú často krát väčšinou o negatívnych stránkach života. Ja to prirovnávam k filmu o holokauste. Tiež je smutný, drsný, negatívne na teba pôsobiaci, ale čo si z toho človek môže zobrať? Buď si vezmem to, že sa stotožním s tými nacistami, ktorí škodili ľuďom, alebo ma inšpiruje súcit a ten cit, že vidím, ako ľudia trpeli a chcem, aby to tak nebolo, chcem konať dobro. Mnoho metalových kapiel to takto poníma. Spievajú o tom, ako je niekto týraný, zabíjaný, poukazujú na veci, ktoré sú okolo nás, ale nehovoria, robte to tak, iba poukazujú na to. Častokrát tí hudobníci pochádzajú z rozvrátených rodín, brali drogy, boli na dne a spievajú o tom, čím si prešli, ale nehovoria, aby sme to robili. Jednoducho hovoria určitú životnú skúsenosť.

G.K. Ako to bolo s tebou počas puberty? Nezačal si vieru prehodnocovať?

Juraj: Často sa stáva, že ak má človek nejakú detskú vieru, ktorá je tradične daná rodinou, potom príde puberta, obdobie zemetrasenia, pádu všetkých hodnôt a človek si nanovo vybuduje buď vzťah k Bohu, alebo už sa k tomu nevráti, aby našiel tú naozajstnú reálnu dospelú vieru. U mňa to tak nebolo. Vždy som vieru mal, nikdy som ju nestratil. Nehovorím, že sa neobjavili nikdy žiadne pochybnosti - to je normálnou súčasťou viery, aj tej dospelej, a to je prirodzené. No nikdy som nemal pád strmhlav dolu, kedy sa mi zrútil kresťanský náboženský systém a musel som si ho budovať od začiatku.

G.K. Takže ako si sa napokon dostal k tomu, že chceš ísť študovať teológiu?

Juraj: Už v podstate ako som končil strednú školu, šla vojna a predtým, než som šiel na vysokú školu, som mal také nasmerovanie k duchovnosti a teológii. Modlitba a meditácia boli súčasťou môjho každodenného života, čítanie si Písma alebo nejakej inej duchovnej literatúry, snaha o morálnu prácu na sebe samom, snaha o to, aby som nežil v rozpore s tým, čo Kristus hlásal. Stalo sa, že som išiel na 3-4 dni do lesa, kde som ako pustovník si žil a v intenzívnom vzťahu s prírodou, s Bohom, s dušou svojou a to mi je veľmi blízke. Potom som bol dokonca nejaký čas v Izraeli, kde som pracoval pol roka v púšti ako obyčajný pracovník v poľnohospodárstve, pestovali sme papriky, paradajky, cibuľu, zbierali sme melóny. No a vlastne tam som si aj podával prihlášku na vysokú školu. Chcel som študovať teológiu zo záujmu, no vedel som, že nechcem byť kňaz. Desil som sa tej dogmatickej a inštitucionálnej formy. Šiel som študovať, aby som si prehĺbil poznatky o kresťanstve a spiritualite a ujasniť si, čo mám v budúcnosti robiť. S týmto nastavením som šiel na teológiu.

G.K. Prišlo v tomto čase nejaké rozhodnutie, že áno, chcem pracovať v duchovnej oblasti, alebo chcem venovať svoj život Bohu?

Juraj: Nebolo to také definitívne, ako sa pýtaš. Bolo to tak, že zhruba v treťom ročníku som dospel k tomu, že by som asi šiel ešte intenzívnejšie žiť s Bohom do kláštora, k františkánom alebo dominikánom. To bolo vtedy veľmi silné, aj som navštívil niektoré kláštory, bavil som sa s tými opátmi a ľuďmi, ktorí tam boli. Mám aj veľa priateľov dominikánov aj františkánov. Stroskotalo to na tom, že niektorí z nich, ktorí boli trošku slobodnejšie duše a mali krídla. Chceli síce v rámci toho rádu žiť poslušne, lebo tam to je jasne dané, disciplína musí byť, ale mali aj vlastnú hlavu aj vlastné myšlienky, tak veľmi trpeli. Hovorili mi: „Vieš čo, že radšej nechoď, lebo môžeš mať nadriadeného, ktorý bude fajn, bude ti rozumieť, rešpektovať ťa, budete spolu výborne spolupracovať, aby sa dalo niečo rozumné robiť, ale na druhej strane to môže byť človek so zatvrdlým srdcom, ktorého absolútne nebude zaujímať, čo ty chceš a bude tvrdo vyžadovať plnenie príkazov a poslušnosti.

G.K. Prečo sa práve v takýchto inštitúciách stáva to, že práve tí, ktorí majú „moc“ niekedy upierajú tým druhým ich slobodu?

Juraj: Všetko je podmienené ľuďmi. Pokiaľ je to človek s otvoreným srdcom, tak rozumie tým druhým. Empatia, súcit sa prejavia, pokiaľ je to zrelá osobnosť. V tom prípade ten, čo je na vrchu, tak nebude potierať a tvrdo prenasledovať tých, čo sú pod ním. Tento prístup vidíme v diktatúrach a tam nám to vadí, tam to vieme pomenovať, pretože tam sa to robí veľmi vypuklo a dochádza až k fyzickej likvidácii. Ale pokiaľ máš niekoho, kto nerešpektuje tvoj vnútorný svet a zákutia duše, tiež je to likvidácia - duševná. Každý z nás je originál, Bohom je stvorený na Jeho obraz a má vtisnutú pečať originality. Jednota neznamená uniformita. My máme byť jednotní v nasledovaní Krista, ale to neznamená uniformitu alebo sterilitu. To, že všetkých sériovo vyrobím do jedného strihu, učešem ich, ostrihám a oblečiem tak, aby vyzerali rovnako je potom už patologické. To chcel Stalin, Brežnev, Husák a podobní ľudia, ktorých my dnes chápeme ako psychopatov, pretože tvrdým spôsobom chceli urobiť uniformitu, ktorá je utópiou. Boh nechce uniformitu, Boh chce pestrofarebnú lúku, kde sú rôzne kvety, rôznych vôní a farieb a dohromady tvoria krásny obraz. Boh nechce to, aby sme všetci mali vlasy doprava, a všetci fúzy, alebo každý náušnicu v pravom uchu. Nie. Chce, aby sme boli svojprávni, slobodné bytosti. Čiže odpoveď je, pokiaľ sú kdekoľvek nezrelí ľudia na vedúcich pozíciách, tak sa začnú prejavovať tie nízke, animálne, despotické pudy, ktoré sú v každom z nás a pokiaľ ich nedokážeme korigovať, utlmiť, spracovať a nejakým spôsobom ich dostať pod nadvládu nášho ducha, tak sa prejavujú. To je nešťastné. Cirkev je inštitúcia, ktorá poskytuje takýmto ľuďom realizáciu. Tým, že je hierarchicky usporiadaná, ak sa takáto nezrelá osobnosť dostane v hierarchii vyššie, tak ťažko sa potom poukazuje, že sa mýli, lebo sa apeluje na to, aby si bol poslušný a plnil Božiu vôľu. Všetko sa to zastrešuje takzvanými „svätými vecami“, cnosťami a popri tom tam vôbec nejde o cnosť a vôbec tam nejde o svätú vec.

rozhovor má pokračovanie (druhú časť)

G.K. Aký máš ty vzťah s Bohom? Nechcem takú tú klišé naučenú učebnicovú odpoveď, ale kto je On pre teba?

Juraj: Boh je pre mňa veľké tajomstvo, absolútna Pravda a absolútna Láska. Mohli by sme tých absolútnych Múdrosť, Krása, atď. menovať do nekonečna. Veľmi mi je blízke to, čo učí tzv. apofatická teológia, ktorá je nazývaná negatívnou teológiou. Hovorí, že my o Bohu stále vieme málo. On je tak všetko presahujúci, aj naše slová, verbálne vyjadrenia, naše myšlienky, že často krát o Bohu môžeme skôr povedať, že nie je múdry, nie je pekný, nie je dobrý, pretože On je ďaleko viac. Nedá sa o Ňom povedať, že je dobrý, On je nekonečne dobrý a presahujúci náš pojem dobra. Akékoľvek prívlastky, ktoré k Bohu dáme, budú slabé na to, aby sme Ho vyjadrili. Ja to skutočne takto cítim, že pre mňa je Boh neuchopiteľné tajomstvo, ale zároveň veľmi blízky priateľ a každodenný radca na ceste. Snažím sa žiť s Bohom intenzívne, snažím sa žiť tak, aby bol každodennou súčasťou môjho života a venujem sa aj tzv. vnútornej modlitbe. Mám nejakú modlitbu, ktorú sa modlím určité obdobie napr. „Boh je Láska“ alebo „Pane, zmiluj sa“ alebo „Ježiš je Pán“.

G.K. Ako sa to modlíš?

Juraj: Jednoducho v mysli. Vnútorná modlitba je známa v kresťanskej tradícii. Praktizovali ju púštni otcovia, mnísi, mystici, a dodnes je živá. Napr. na východe, v pravosláví je veľmi známa tzv. Ježišova modlitba „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Je dlhá a mnísi sa ju vraj neprestajne modlia vo svojej mysli. Samozrejme, človek musí robiť aj iné veci, takže myseľ je z toho vytrhávaná. My ľudia vo svete, ktorí nesedíme niekde v kláštore ako mnísi, ktorí robia takú prácu, pri ktorej sa tej modlitbe môžu venovať, sme z nej vytrhávaní. Ja sám mám deti, musím riešiť s ľuďmi rôzne veci, čiže myseľ nemôže byť stále na tú modlitbu zameraná. Ale keď nemusím riešiť veci a problémy, tak sa snažím modlitbu modliť. Treba sa upokojiť, býva to do rytmu dychu, nádych, výdych, čiže nadychujem sa „Boh je Láska“ a toto si do svojho rytmu dychu hovorím.

G.K. Čiže to môže vyzerať aj tak, že prichádzam domov a otváram dvere a už sa môžem modliť?

Juraj: Ideš po ulici – modlíš sa, sedíš pri pive v krčme – modlíš sa, čakáš na autobus, u lekára, ideš do práce, a modlíš sa. Človek sa môže vnútornú modlitbu modliť kdekoľvek je, kdekoľvek sa nachádza.

G.K. Niekto by možno povedal, či to nie je len také seba presviedčanie, sebaklam, keď si opakuješ stále to isté. Je to úprimná modlitba, alebo ako to je?

Juraj: Apoštol Pavol hovorí: „Bez prestania sa modlite!“ v liste Tesalonickým. V Písme by sme našli mnohé pasáže, ktoré odkazujú na kresťanskú tradíciu vnútornej modlitby, a to, že je to požehnané, nám dokazujú dvetisícročné dejiny. Púštni otcovia, ktorí rozvíjali vnútornú modlitbu, mystici, svätci, ktorí sa venovali vnútornej modlitbe v kláštoroch alebo aj vo svete by ti povedali, že to nie je sebaklam. Božie meno človeka posväcuje. Tak, ako každý nádych a výdych človeka udržuje pri živote, inak by skolaboval, tak rovnako modlitba je pokrmom pre dušu. Samozrejme, že vnútorná modlitba sa nedeje vždy s hlbokým vnútorným zanietením. Niekedy je ho tam viac, niekedy menej. No vždy je požehnaním, pretože Božie meno človeka vnútorne posväcuje, modlitby sú pokrmom pre jeho dušu a dostávajú sa takpovediac do jeho krvi a kostí. Aj mnísi hovoria, že takáto modlitba ťa premkne, stane sa tvojou vnútornou súčasťou.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 69 návštevníkov a žiadni členovia on-line