Miro, ty si riaditeľom zariadenia pre seniorov, plus si vyštudoval teológiu. Ku smrti môžeš mať teda aj “profesionálny” vzťah. V tomto čase, keď sa ľudia častejšie pohybujú po cintorínoch (dušičky, halloween), aj nám niekedy napadne myšlienka, čo je s ľuďmi, ktorí už zomreli. Čo si o tom myslíš ty?

Ja som asi pred 3O minútami viedol pohrebnú pobožnosť človeka, ktorý v živote nepraktizoval vieru, aj keď verím, že každý v niečo verí. Prežil 71 rokov a jeho príbuzní ma poprosili, aby som viedol jeho pohrebnú pobožnosť. Je to vždy ťažšie, keď som toho človeka nepoznal, plus keď viem, že tá viera bola v jeho živote trinástou komnatou.

Viem, že budem trochu trúfalý, ale môžem povedať, že lepšie to ani nemohlo výjsť. Rozprávame sa o smrti a ty si práve prišiel z pohrebu. (smiech)

Na smrť sa nedá zvyknúť. Rátame s ňou, ale zvyknúť si na ňu nevieme. Vždy, keď držím za ruku umierajúceho človeka, je to niečo veľmi intímne, sú v tom aj rozpaky… No niektoré odchody ľudí sú, trúfam si povedať, až akoby krásne, napriek tomu, že sú chorí, starí atď. Ale niektoré sú veľmi ťažké. Tá úzkosť, strach, to je potom ťažšie – vyprevádzať takéhoto človeka.

Majú také momenty (keď si s umierajúcim) niečo spoločné alebo charakteristické?

Majú. Keď človek naposledy vydýchne – a často je to do slova a do písmena, že naposledy vydýchne, potom sa z toho človeka – keď to bol ešte niekto stane “niečo”. Prirovnal by som to k metamorfóze motýľa – keď opustí svoju schŕanku. Odrazu keď duša opustí telo, ostane tam len taký obal. Raz som to prirovnal k obrazu – keď príde človek z roboty a odloží si špinavé montérky..

Dosť optimistický pohľad. Čiže hovoríš, že ten moment nie je pre človeka koncom?

Nemyslím. Veď to je základ viery. Áno, dôležité veci sa dejú na tomto svete, dokonca asi tá najdôležitejšia – rozhodnutie, či človek bude veriť v Boha, alebo nie, či bude podľa toho žiť, alebo to bude len taký prívesok jeho života. Ale myslím si, že to nepomerne väčšie sa deje v tom “živote po živote”.

Prečo tomu veríš?

Človek by povedal, že preto, lebo som sa narodil vo veriacej rodine. Lenže nie je to také jasné. Keď som mal osemnásť rokov, začal som rozmýšľať nad životom. Môj život sa mi zdal dosť pokrytecký, pretože na jednej strane ma to ťahalo k takému klasickému životu tínedžerov, na druhej strane, v tom prostredí, čo som vyrastal, to bola skôr ortodoxná konzervatívna viera. V tomto som cítil napätie a potreboval som si to vyriešiť. V tom čase som sa nakoniec rozhodol, že budem veriť v Boha. Bola to taká existencionálna skúsenosť. Prežil som ju sám doma. Nebolo to na nejakom mítingu alebo evanjelizácii.

Čiže ty si niečo v skutočnosti “zažil”?

Áno. Nevedel som, či sa dá komunikovať s Bohom, ale riskol som to. Tak som sa začal pýtať. A Jeho odpoveď bola, že mi premietol akoby taký film môjho dovtedajšieho života a v tom boli aj momenty, kedy som robil veci, za ktoré som sa veľmi hanbil a boli v rozpore s mojou vierou. Z toho celého som bol veľmi rozrušený. Keď to všetko odišlo, ostala len taká prázdnota, až taká desivá. Našťastie trvala krátko a v zápätí prišla radosť z toho, že veci sa zmenili, že Boh o ktorom som mal veľmi veľké pochybnosti, bol odrazu niekto, s kým sa dalo komunikovať. Síce veľmi zvláštne, ale dalo sa. A to sa mi stalo dôkazom, že Boh je a že asi so mnou niečo chce.

Čiže toto bola tvoja osobná skúsenosť. No pre druhého tvoja skúsenosť nemusí byť žiadnym dôkazom…

Áno aj ja sám som ju mnohokrát spochybnil. Čím som rástol a aj vedomostí trošku pribúdalo, veď človek sa aj trošku vzdeláva… Najväčšiu krízu som zažil, keď som študoval teológiu, kde niektorí ľudia rozvrátili tú moju “detskú”, naučenú alebo prevzatú vieru.

Rozložili ju úplne a ja som musel hľadať niečo iné. A jediné, čo mi ostalo, bola tá moja existencionálna iracionálna skúsenosť, ku ktorej som sa stále vracal. Hovoril som si, že to nemohla byť náhoda. A keď som analyzoval, či som si ten zážitok aj neprivodil sám nejakou autosuggesciou, tak pán Boh používal iné spôsoby.

Oslovovali ma prírodné javy, úkazy. Fascinuje ma, aký je Boh úžasne kreatívny. Minulý týždeň mi bolo trochu ťažko a keď som išiel z roboty, uvidel som nádherný mesiac. Tak som si ho akoby privlastnil a myslel som si: “Bože ďakujem, že tvoríš také úžasné veci.” Zrazu som zabudol na tie ťažkosti, moja mysel bola niekde úplne inde. Hovoril som si, že keby sme toto robili častejšie, možnože by bol život trošku iný.

Vráťme sa k tomu pánovi, ktorého si dnes pochovával. Čo si myslíš, čo je s ním teraz?

Keby som mal odpovedať jedným slovom a úprimne, tak poviem, že NEVIEM.

Priznám sa, že pre mňa je až odpudivé, keď niektoré teologické modely presne opisujú, čo sa v momente smrti deje, ako a kedy a v ktorom momente. Myslím si, že na to nemáme dosť opory v Písme (Biblii). Rôzne teologické modely operujú s pojmami ako nebo, peklo, očistec, možno nejaký prechodný stav duše, ktorá očakáva na vzkriesenie. Ja sa naozaj niekedy čudujem, že odkiaľ to tí tvorcovia niektorých modelov “vytiahli” alebo čo im slúžilo ako stavebný materiál, pretože v tomto zmysle máme veľkú, veľkú mieru neurčitosti. Na druhej strane, ak sa vo svojom živote stretneme s nejakým človekom a nadobudneme voči nemu dôveru, tak mu dôverujeme, aj keď práve nie je v našej blízkosti. A myslím si, že čosi podobné nastáva aj u ľudí, pre ktorých sa Boh stane určitou realitou. Lebo keď Boh hovorí, že “ja vás neopustím”, tak ja síce neviem ako to bude, ale verím, že keď zomriem a Boh uzná za vhodné uplatniť na mne svoju milosť, tak budem v Jeho blízkosti a budem asi šťastný človek.

Prečo si myslíš, že by si mohol ísť do toho “neba”? Prečo nie inde, napríklad do pekla?

No ak by Boh mal zohľadňovať niektoré moje chovanie, asi by som mal nárok len na peklo. A to by bola veľmi krutá perspektíva – žiť tu na zemi život so všetkými ťažkosťami a za tým ešte niečo nepomerne horšie. A do nekonečna. Verím ale, že Boh uplatňuje princíp milosti, ktorý je najvyšším princípom. Robí nás tým spravodlivými, čo je vlastne pridanou hodnotou jeho lásky, jeho milosti voči nám.

Čiže cez túto milosť sa mi môžeme dokonca stať “spravodlivými”?

Áno. Myslím, že ten princíp má svoje vyjadrenie v Kristovi, v jeho obeti na kríži. A myslím, že sa vzťahuje aj na mňa. Verím tomu. To je moja viera.

Prečo by sa mal (princíp milosti) vzťahovať na teba?

(povzdych) ..Úplne nezaslúžene – treba povedať. Boh koná pre mňa nepochopiteľným spôsobom. Samotná skutočnosť že Boh volá k sebe ľudí, ktorí sú poškodení rôznymi skutkami, ktoré sú niekedy až ohavné a on má záujem o takéto existencie, tak to je pre mňa veľká záhada. Ja sa cítím byť jednou z takých bytostí, ktoré pán Boh povolal. Na jednej strane verím, že pán Boh volá všetkých ľudí, na druhej strane myslím si, že existuje aj také špeciálne volanie. To všeobecné volanie môťe byť Písmo, príroda, možno nejaké slovo do nejakej situácie, ktoré niekto povie. Potom existuje akési osobné volanie. Neviem koľko ich má človek za život. Asi je to individúalne. Pán Boh volá a zároveň necháva človeku slobodnú vôľu. Tak ako človeka postavil do raja a hovoril, chcem mať s tebou vzťah, ale nechám ti slobodnú vôľu. Ty môžeš povedať že nie. Myslím si že tak, ako to človek urobil v raji, robíme to aj my vo svojich životoch, že Bohu hovoríme nie. Ale Boh prichádza a vraví - mám o teba záujem. Napriek tomu, že sme zahŕňaní jeho láskou a milosťou, my mu môžeme povedať nie. A Boh to rešpektuje. Lebo chce mať vzťah so slobodnými bytosťami.

V Biblii je mnoho obrazov, alebo obrazných opisov a charakteristík neba alebo raja. Ty nad tým niekedy rozmýšľaš, aké bude nebo?

Keď Boh v Biblii hovorí, že to bude krajšie, ako ľudské oko kedy videlo, tak keď vidím niečo nádherné, poviem si- wow, tak v nebi to bude ešte krajšie. No tak to bude sila (úsmev). Naša predstava je, že keď to má byť dobré, tak je to spájané s príjemnými pocitmi. A samozrejme my potom nejakým spôsobom premietame to, čo je nám dobré tu na zemi – možno dobré jedlo, možno sex, možno nejaké umenie alebo zážitok, tak si hovoríme, že tam to bude oveľa viac umocnené. Ale ja si myslím, že Boh vie lepšie, čo je pre mňa dobré, alebo príjemné. Veľa krát ma prekvapí. Priznám sa, že niektoré obrazy toho “raja”, ktoré sú vyobrazené v Biblii, ako miesto, kde bude spolu mnoho ľudí neustále chváliť Boha a budú prebiehať nejaké verbalizované chvály, ma skôr desia. Ja som introvert. Nie som ani hudobne ani nejak slovne nadaný.

Ja vychádzam z toho, že keď Boh v raji stvoril ľudí, stvoril ich s telami, v nejakom mieste, do fyzického sveta. A preto si myslím, či to nebude znova materiálny stav s novými telami, ako hovorí Biblia.

My nevieme s určitosťou povedať, ako skutočne vyzeral človek ešte pred tým, ako mal skúsenosť s hriechom. Nevieme, ako jeho telo vyzeralo, ani čo bolo iné a čo bolo podobné, ako dnes. Ale vieme, že Boh chcel mať vzťah s človekom. S bytosťou, ktorá by bola slobodná a do určitej miery ja rovnocenná. Ktorá by s ním dokázala komunikovať. Toto bolo ale narušené hriechom. Boh urobil všetko pre to, aby sa to dalo obnoviť a teraz každý jednotlivec čaká na určitú skúsenosť, ktorú zažije. A to buď, že zomrieme a stretneme sa s Bohom v tom živote po živote, aleob zažijeme skúsenosť, že Boh príde a tí, ktorí budú niesť ten “znak” jeho obete (Kristovej), jeho krvi – to jeho DNA, tak tí budú jeho…

No vieme, že v tej istej Biblii, kde čítame o raji, sa píše aj o pekle. Sú ľudia aj v pekle? Kto je tam?

(povzdych) Veľmi ťažká otázka... Predstava dobrého Boha, ktorý posiela ľudí na nejaké miesto večného utrpenia za ich pochybenie je ťažká predstava. Ak je naozaj Boh dobrý, milostivý a láskavý a neodoprel nám ani obeť svôjho vlastného syna, tak prečo potom existuje také miesto, prečo existuje najaký boží rozsudok, ktorý posiela človeka, ktorý zlyhal na takéto miesto… A či vôbec také miesto existuje. Cirkvi sa prisudzuje, že straší peklom, aby ľudia boli poslušní, aby robili to, čo cirkev chce a bojím sa, že do určitej miery je to pravda. Tak ako aj v rodičovskej výchove dieťaťu dostatočne veci nevysvetlíme, len mu pohrozíme trestom, proste to zjednodušíme – ak ma budeš poslúchať, bude dobre, ak nie, pôjdeš do kúta. Alebo ťa zoberie kominár vo vreci. Tak aj v cirkvi sa niekedy snažíme zjednodušiť veci, ktoré sú zložité a dopúšťame sa podobných chýb. A myslím si, že to je neospravedlniteľné.

Ale vráťme sa k samotnej existencii pekla. Vieme príliš málo na to, aby sme vedeli hovoriť. No predstava pekla ako miesta, kde v kotloch varia ľudí a nejaké zlé bytosti prikladajú na oheň – t osamozrejme ani pre mňa nie je prijateľná predstava. Na druhej strane Biblia hovorí o mieste, kde bude večné utrpenie. Kde budú bytosti, ktoré nazývame démoni alebo padlí anjeli. Sama o sebe tá predstava koncentrovaného zla je desivá. Takisto sa tam aj píše o ohni, no čo je to oheň? Fyzici by vedeli oheň nejak popísať. No neviem, či je to myslené doslovne. Či to nie je predstava nekončiaceho utrpenia, možno vnútorného, alebo sklamania. Predstava niečoho, čo môže byť mentálne alebo duševné utrpenie, čo môže byť v konečnom dôsldku oveľa horšie ako utrpenie tela. Tela, ktoré nevieme v konečnom dôsledku ani aké bude. Nevieme, čo sa s nami po smrti presunie a kam. Nevieme, čo sa bude diať.

Ak človek verí, že v Biblii je aspoň kus pravdy, tak zistí, že tu asi ide o večnosť. Tu asi ide o niečo viac, ako o to, či som si zabalil desiatu do roboty. To by sa potom mal človek asi poriadne zamyslieť nad tým, že čo môže urobiť, aby sa na takomto mieste ako sme spomínali neocitol… Čo môže človek v takomto prípade urobiť? Môže mať nejakú istotu? Pretože, keď je človek úprimný a rozhodne sa z akejkoľvek motivácie robiť dobro, tak zistí, že to nedokáže na sto percent. Potom je človek stratený?

Sme stratení, ak odignorujeme Božiu milosť. Ježiš Kristus často hovoril o Božom kráľovstve, ale aj o mieste, kde Boha niet. Napriek tomu, že žijeme v porušenom alebo hriešnom svete, ktorý je ale zároveň krásny, Boh nám ponúka možnosť vybrať si stráviť večnosť s ním, alebo si vybrať stráviť ju bez neho. A tu sa opakuje situácia z raja. Pretože hneď ako človek v raji spáchal ten “hriech”, tak Boh niečo hovorí. A tam počujeme protoevanjelium, alebo pra-evanjelium, že príde niekto, kto tomu zlému rozdrví hlavu a vlastne obnoví ten pôvodný stav a človek bude v harmónii s Bohom. A že to bude definitívne. Na tejto zemi máme niekoľko desiatok rokov, ktoré nám pán Boh vymedzí. A počas týchto rokov, keď sme schopní rozmýšľať a vnímať veci ako láska, musíme sa rozhodnúť. Môžem si pomyslieť, že to, čo mi Boh dáva, v pokore príjmam, lebo to potrebujem. Pretože to odpustenie, tá milosť je liek na moje viny. Alebo poviem: nie, nie, ja to zvládnem sám, ja si vystačím. A počúvam iným hlasom, ako to bolo v raji, kde tiež prichádza niekto a hovorí: “skutočne Boh povedal toto a toto? Uvedomuješ si, že ťa vlastne Boh obmedzil a niečo krásne ti chce odoprieť? Veď on ťa nemá rád, on ti nedopraje…” My môžeme celý svoj život prežiť tak, že sa sústreďujeme na všetko, čo nám Boh nedopraje a prežívame obrovské sklamanie, lebo sme načúvali hlasom, ktoré nás viedli k názoru, že Boh nás nemá rád, že nás nechce, alebo nás chce len tyranizovať. A pritom opak je pravdou

Rozhovor s Mirom Haszicsom – v tom čase riaditeľom zariadenia pre seniorov v Hornej Seči, teraz kazateľom zboru Cirkvi Bratskej v Čechách.

Celý rozhovor si môžete vypočuť tu:

https://soundcloud.com/netlive-sk/kde-su-ludia-ktori-zomreli

Facebook

Who's Online

Práve tu je 49 návštevníkov a žiadni členovia on-line