Ženu prichytili pri cudzoložstve. Predviedli ju, pred všetkými odhalili jej vinu.

Je úprimná, nevyhovára sa, neospravedlňuje sa, ani sa neobhajuje. Iba stojí a vie, že už niet úniku. Zákon prikazuje ukameňovať. Nehádže vinu za svoj hriech na muža, s ktorým bola. Aj on by tu mal podľa toho istého nariadenia byť a byť pripravený zomierať s ňou. Ona však mlčí. Čaká. Rozsudok je už dávno jasný. Čaká už iba na to, kedy ju kamene začnú trápiť, mučiť jej telo. Možno myslí na to, ako dlho to potrvá, kým vypustí dušu. Bojí sa bolestí? Ukameňujú ju. Je to už isté - rozsudok je vynesený. Pristihli ju, priviedli na chrámové nádvorie, postavili doprostred medzi zákonníkov a farizejov. Už niet nádeje, ani úniku; smrť ju čaká. Vie, že si to zaslúži. Neprieči sa, ani neprotirečí, nerebeluje.

Priznáva svoju vinu a je si jej plne vedomá. Je na mieste, kam o chvíľu budú dopadať kamene. Všetci prítomní ju tu vidia s odhalenou dušou, so srdcom, ktoré je obnažené. Čosi tu o nej riešia, pýtajú sa, rozprávajú sa jej kati a popravcovia. Načo ešte predlžujú agóniu jej srdca? Veď toto čakanie na popravu bolí viac - toto úplné vyzlečenie z jej dôstojnosti, ktoré sa začalo už dávno pred týmto dňom. Umieranie tela je však menej bolestivé, ako umieranie dôstojnosti.

“Ktorý z nich má vôbec tušenie, ako veľmi bolí, keď bola pošliapaná jej hodnota.”

Uverila, že jej telo a srdce nie je hodné úcty. Možno preto, že jej manžel sa k nej správal bez úcty. Uverila tomu, že jej nepatrí ani trochu úcty. Možno ju o tom od mala presviedčal niekto, kto jej mal byť blízkym. Možno učiteľka v škole. Bila ju trstenicou – tá, ktorú obdivovala a mala za láskavý vzor. Uverila tomu, že jej nepatrí nijaká úcta; možno tým nasiakla od mala ako špongia, ktorá do seba nasáva to, v čom žije. Správal sa takto otec k mame? Či obaja voči nej? A možno z každého trochu alebo aj všetko dokopy.

Pošliapali jej dôstojnosť a ona prestala cítiť vlastnú hodnotu. Tak strácala úctu sama k sebe – čím ďalej, tým viac. No jej srdce, zvyšok tela, čo ešte v ňom žilo, túžilo stále po láske, po prijatí a po úcte. Nuž zúfalo utekala a hľadala lásku inde. Jej vnútro vzdychalo po skúsenosti prijatia. Chcela cítiť, že je hodná lásky. Chcela to zažiť... A tak tu teraz stojí a čaká na kameňovanie. Bude to veľmi bolieť… No čo je to proti bolesti jej duše? Stojí tu a pozerá sa na svojich popravcov: ktorý z nich má vôbec tušenie, ako veľmi bolí, keď bola pošliapaná jej hodnota v nej dávno predtým, než bola neverná manželovi? Pozná to; vie, ako to bolí – každý kameň, ktorý dorazil k jej srdcu. Tak nech už berú do rúk tie kamene. Nech už je vykonané a zavŕšené to, po čom prahnú. Na čo ešte čakajú? O čom sa to rozprávajú? O nej. Čo sa to pýtajú? Dohadujú sa, aké veľké skaly na ňu vezmú? Žulu či kremeň? Hranaté alebo vari okruhliaky? Čo sa pýtajú? Akú rýchlu dávku jej určia? Na čo na jej tele zaútočia najprv a na čo neskôr? Už nech je tu koniec.

„Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“

Je tu ďaľší učiteľ, Ježiš z Nazareta. Čo im ten na to povie? Žena otvára uši a počuje z úst Ježiša slová určené pre popravcov: “Mojžiš nariadil kameňovať. Zákon platí. Teda ju kameňujte – začať však môže iba ten z vás, ktorý je sám bez hriechu.” Ona priznala svoj hriech pred Bohom i pred sebou. Priznáva sa aj pred nimi. Je úprimná – budú aj oni úprimní? „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“

“Ja sám beriem na seba, na svoje telo tvoj hriech a zomriem namiesto teba.”

Starší sa otáčajú, zriekajú sa túžby vykonávať spravodlivosť. Zriekajú sa kvôli vlastným hriechom. Mladší, tí, v ktorých túžba napĺňať nariadenia zákona bola veľmi silná a spojená s túžbou robiť poriadky s hriešnikmi vlastnými rukami, tým to trvá dlhšie. Priznať si hriech. Nemám nijaký? Ani jeden? Postupne poodchádzali všetci. Ostáva s ňou iba Ježiš. Kto je to? Je on snáď bez hriechu? Ak je to tak, on jediný môže zdvihnúť kameň. Má na to plné právo.

Ježiš sa zase zohýna. Neberie však do dlane kameň. Otvára svoju dlaň a vystiera ukazovák. Je ticho a zas píše na dlažbu. Nehľadá kameň? O chvíľu sa vzpriamil a opýtal sa: „Žena, kde sú?“ - videla si to? Pozri, poodchádzali. Všetci sú preč. Boli presvedčení, že krutý rozsudok tvojej smrti je istý. No teraz poodchádzali. Chceli ťa popraviť, boli si istí, že zomrieš ich rukami – a teraz odišli.

„Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem.“ Poznám tvoje srdce a viem o jeho trápení, o bolestiach; videl som všetky kamene, ktoré zraňovali tvoje vnútro a viem, ako to bolí. Viem o tebe všetko. Neodsudzujem ťa. Nechcem, aby si zomrela, ale aby si žila. Netúžim po tvojej smrti, naopak, pozri, urobil som všetko pre to, aby si mala život. Vravím ti - ostaň žiť. Áno, ostaň žiť! Zveľaďuj sa. Rozostrel som na teba okraj svojho plášťa a zakryl som tvoju hanbu.

Ja ťa neodsudzujem. Neodsudzuj sa ani ty. Neodsudzuj svoju dušu a ani telo na neúctu. Ja sám beriem na seba, na svoje telo tvoj hriech a zomriem namiesto teba. Vraciam ti tvoju dôstojnosť. Prijmi ju a choď. Kráčaj. Ja ti dôverujem.

Môžeš kráčať slobodne, s úctou k sebe a k druhým. A dôsledkom toho bude, že už nebudeš hrešiť.

Miriam Cibulová

Facebook

Who's Online

Práve tu je 41 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy