Ahoj, Janka,

srdečne Ťa zase zdravím.

Ako sa máš? Ako sa Ti darí v rodine, doma, v práci? Predovšetkým ma zaujíma oblasť Tvojej viery - a jej života počas obyčajných dní, napríklad.
Asi vieš, že som si objednala brožúrky Malá kniha o vzťahoch, Malá kniha o srdci, ale aj Vietor veje, kam chce I. Posunuli ma významne v tom, ako som vnímala evanjeliá aj samotného Božieho syna Ježiša Krista - dovtedy som mnohým veciam, o ktorých vravel Ježiš, nerozumela, alebo som si ich vykladala nesprávne; podobne aj udalosti stretnutí s ľuďmi, podobenstvá mi boli zakryté, či zahmlené.
Ostatný krát ma zaujal výrok Karola Satoriu - o jeho vlastnom mystickom zážitku pri tom, ako chodil sám po poliach a volal na Boha: "Bože, kde jsi? Bože kde jsi? ... " a ako to opakoval a hľadal a volal a načúval... a zase dookola "Bože, kde jsi? Bože, kde jsi?"
... a pri tom načúvaní zrazu počul - počul seba, ako volá: "Bože,kde nejsi ?"

"Bože, kde si?", "Bože, prečo nezasiahneš?"

Teraz odskočím do histórie môjho osobného života. Mala som asi 15r. a schyľovalo sa medzi mojimi rodičmi k fyzickému násiliu. Cítila som tie vibrácie agresivity môjho otca a vedela som, že je zle. Bola som si istá, že fyzicky s tým nenarobím vôbec nič. Zároveň som vedela, že toto nenechám tak, že sa nestiahnem do izolácie, ale že sa tomu postavím tvárou v tvár. (Jednoducho som musela byť očitým svedkom - v pravde, nie v domýšľaní, nie v hrôzach predstáv a obrazov, ale v realite - hoci mi mohlo hroziť, že byť v blízkosti znamenalo aj utŕžiť nejaký úder). Otec dorazil za mamou - bola už v posteli, lebo bol neskorý večer. Postavila som sa asi tri kroky od postele, tak, aby som dobre videla, čo sa bude diať. Stala som ticho, sledovala násilie, emócie a krik otca, jeho agresívny čin a zároveň aj reakcie mamy - a v mojom vnútri sa zdvihlo volanie o pomoc: "Bože, kde si?", "Bože, prečo nezasiahneš?" "Kde si? Haló, počuješ ma vôbec?" " Bože, ak si, prečo tu nie si?" A čím ďalej, tým viac sa moje volanie menilo na výčitku, obvinenie Boha...
Zase urobím skok v čase: Toto sa deje na jeseň v roku 2011, kedy som na Lukovom dvore, sedím priamo u pátra Hegglina na osobnom rozhovore a on mi načúva.

Opisujem mu tu vyššie spomenutý zážitok a aj to, ako som to vtedy prežívala v sebe. Zároveň mu vyjadrujem neustále pretrvávajúcu pochybnosť o tom, aký je Boh - a vravím, pýtam sa pátra: "Kde bol vtedy Boh, keď nechal otca zúriť a ubližovať mame? Prečo to dovolil? Kde je Jeho starostlivosť a láska, ak deti trpia násilie od svojich rodičov na tele aj na duši?" "Povedz mi, kde bol vtedy Boh?" Páter mi vtedy povedal: "Boh bol vtedy v nich. Bol tam, bol v tvojom otcovi a aj v tvojej mame."

Nechápala som vtedy ani štipku. Čo mi to povedal? Absolútne som neporozumela. Ani byľku.

Sestrička, ktorá mala službu jej navrhla, či by nechcela ísť spať do klietky.

Teraz to, čo žijem dnes: Staršia sestra Zuzana, tá, ktorá bola dlhé roky v reholi, je znovu na psychiatrickom oddelení - odviedla som ju tam sama, po konzultácii s jej ambulantnou psychiatrickou lekárkou, ktorá liečila aj môjho otca a aj mamu.
Sestra tam bola pred rokom a pol. Tentokrát je však na tom najťažšom oddelení, aké si len vieš predstaviť. (Mala si možnosť niekedy ísť za niekým, kto je takto hospitalizovaný? Videla si samotné oddelenie? Elektrošoky a veľké klietky ako pre nebezpečné zvery? ...) V uplynulú sobotu večer, keď sestra napriek užitým liekom nemohla zaspať a chodila po oddelení a rušila ostatných, sestrička, ktorá mala službu jej navrhla, či by nechcela ísť spať do klietky. Predstav si, Janka, že sestra súhlasila. Keď som sa následne spýtala sestry, ako sa cítila v tej klietke, odpovedala, že dobre, že konečne sa mohla pokojne vyspať.
Bola som z toho všetkého vo veľkom šoku. Fakt, že si sestra sama vybrala údel byť zavretá do klietky, mnou otriasol najviac. Nič na tom nezmenilo ani vysvetlenie lekárky z oddelenia, ani slová mojej psychologičky o tom, že sestra sa iba v klietke cíti v bezpečí, že možno sa práve mimo klietky cíti v ohrození, v útokoch, mysliac si, že jej hrozí niečo zlé.

Boh obmedzil svoju moc voči nám, ľuďom.
Spravil sa bezmocným.

"Bože, kde si? Si tiež podobne zavretý vo mne v klietke mojich predstáv o tom, ako to je a ako by to malo byť?"
Žiada sa mi ešte dopovedať to, čo viem ďalšie z Lukovho dvora, priamo od pátra Hegglina: "Boh obmedzil svoju moc voči nám, ľuďom. Spravil sa bezmocným. Na kríži to ukázal najjasnejšie a najviac - aký je On voči človeku bezmocný. Všetko, čo môže vo vzťahu k nám, je milovať nás."
Práve toto bol radikálny posun v mojom nazeraní na Boha. Nie Vládca a už vôbec nie krutovládca, nie ten, kto diriguje a velí, kto dáva príkazy a nariadenia. Láska sa nedá prikázať a ani nariadiť, už vôbec nie vybojovať, či zabezpečiť. Láska sa dáva a rozdáva a podáva iba milovaním, nijako inak. Oproti násiliu, zlu a nenávisti, väzeniu a klietkam sa nám ľuďom môže javiť láska ako veľmi slabý čin, dokonca neviditeľný a neuchopiteľný - a pre toho, kto nemiluje, aj čin neprítomný.

Ester

Facebook

Who's Online

Práve tu je 40 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy