Kto je môj blížny?

S výrokom „Miluj svojho blížneho“ súhlasí takmer každý. Ak sa však pokúsime nielen súhlasiť, ale to milovanie aj žiť, zistíme, že to nie je ani jednoduché, ani jasné. Prvý problém, na ktorý narazíme, spočíva v otázke: Kto je môj blížny?

Sú mojimi blížnymi všetci ľudia bez rozdielu? Má milovať Kosovský Albánec belehradského Srba, má milovať katolík protestanta, kresťan budhistu, demokrat komunistu, feministka antifeministu, grínpisák riaditeľa MacDonaldu?

Hebrejské slovo, ktoré Ježiš použil a grécky ekvivalent, ktorým ho evanjelista prekladá, nám hovoria: Nie. Blížnym nie je každý. Slovo „blížny“ označuje toho, kto je blízko, v protiklade k tomu, kto je ďaleko. Toho, kto je „in“, na rozdiel od toho, kto je „out“. Toho, kto je náš, na rozdiel od toho, kto je ich. Toho, kto je kamarát, na rozdiel od toho, kto kamarát nie je. Slovo „blížny“ rozdeľuje svet na našich a cudzích, na priateľov a nepriateľov. Alebo presnejšie – aby sme boli spravodliví k nevinnému slovu: to slovo popisuje svet taký, aký je, rozdelený na skupiny strachom, pýchou, závisťou a neporozumením rozdelených ľudí.

Výrok „Milovať budeš svojho blížneho“ mal v tradičnom hebrejskom prostredí svoje logické pokračovanie: „...a nenávidieť budeš svojho nepriateľa.“ Slovo „blížny“ je formálne zdôvodnené existenciou nepriateľa. Prečo by som hovoril o blízkom, ak by neexistovali vzdialení? Slovo „nepriateľ“ v hebrejskom, gréckom a dokonca aj v slovenskom kontexte predstavuje tieň slova blížny.

Domnievam sa, že i dnes bude mať naša láska k blížnemu zväčša tento archaický kmeňový charakter. Milujeme svoju rodinu, preto neznášame tých, ktorí prekážajú životným záujmom našich príbuzných. Na takto pochopenej láske však funguje aj sicílska mafia. Milujeme národ, preto sa usilujeme „zbaviť sa jeho škodcov“ (aby sme citovali slovenského klasika). No nie len holokaust, ale aj vojna na Balkáne bola živená plameňmi takto pochopenej lásky k blížnemu. Kmeňová láska môže byť rozšírená či prenesená na ktorúkoľvek ľudskú skupinu. Svet si veľmi ľahko rozdeľujeme – na cirkev a svet, na umelcov a malomeštiakov, na proletariát a kapitalistov, na Slovákov a Maďarov, na konzervatívcov a liberálov...

Pozmenená otázka

„Kto je môj blížny?“ Ježiš odpovedá podobenstvom: Vedľa cesty leží zranený okradnutý človek. Život na ceste beží nerušene ďalej. Každý sa náhli za svojím. Kňaz i „miništrant“ sa ponáhľajú do chrámu (obaja veria, že práve tým svojím ponáhľaním slúžia Bohu). Uprostred toho náhlenia sú od muža v priekope neprekonateľne vzdialení. Sú v odlišnom svete. Kňaz i Levíta, hnaní povinnosťou, uháňajú virtuálnym svetom za naplánovanými konštrukciami cieľavedomej predstavivosti, zatiaľ čo zbitý muž leží v celkom obyčajnom prachu skutočného sveta. Ako tretí prichádza Samaritán. Zastaví sa na ceste a prekoná vzdialenosť. Stane sa blízkym mužovi, ležiacemu ďaleko od cesty, po ktorej ľudia uháňajú za svojou povinnosťou, naplnením či životným záujmom.

Ježiš obracia našu otázku: Nepýtaj sa, kto je tvoj blížny. Pýtaj sa, komu si blížnym ty. V pozmenenej otázke je jeho odpoveď.

Áno, je tu vzdialenosť, odcudzenie, sú tu múry nepriateľstva, ale milovať vnútrom, otvoreným Bohu, znamená prekonávať vzdialenosť. Opustiť naplánovanú trasu, aby som sa priblížil ďalekému.

Blížny nepriateľ

K starému pravidlu „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa“ Ježiš pridáva malý, ale významný dodatok: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vám zlorečia, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú; aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach.“

Milovaním nepriateľov rozširujeme okruh svojich blížnych. Otázka „Kto je môj blížny?“ sa tak mení na otázku „Kto je môj nepriateľ?“

Evanjelium používa v tejto súvislosti grécke slovo echktros. Koreň tohto slova – ektos – znamená „von“ alebo „mimo“. Nepriateľ je teda ten, ktorý je vonku – mimo. Mimo môjho kruhu, von z môjho sveta. V slovenčine slovo nepriateľ jednoducho značí – ten, kto nie je priateľ, ten, kto nie je z mojej krvnej skupiny. Ak je priateľom ten, koho som prijal, nepriateľom bude každý, koho som neprijal. Nepriateľstvo nemusí vo svojej prvotnej fáze obsahovať spor, konflikt ani nenávisť. Dokáže žiť v tichej ľahostajnosti.

Som nepriateľom v očiach toho, koho dráždi moja odlišnosť. Prekážam. Som cudzí. Zavadziam. Moja existencia spochybňuje hodnoty, ktoré sú pre neho posvätné. Som natoľko iný, že sa nehodím do jeho sveta. Ak by to bolo v jeho moci, neexistoval by som. Ak by svet bol knihou, ktorú píše, vyškrtol by z nej kapitolu o mne.

V mojich očiach je nepriateľom ten, kto je natoľko odlišný, že spochybňuje moju hodnotu. Čírou svojou existenciou dáva najavo, že by sa nič nestalo, keby som nebol. Svojou inakosťou spochybňuje celý môj svet. Je iný, ináč myslí, ináč hovorí, zaujíma sa o iné veci, ináč sa oblieka, počúva inú hudbu, smeje sa iným vtipom, jedáva iné jedlá... Keby som bol Boh, nikdy by som ho nestvoril.

Tu je miesto, kde sa etika stretáva so spiritualitou, morálka s náboženstvom. Nie je možné prijať Boha-Stvoriteľa všetkých vecí bez toho, aby som prijal všetkých svojich nepriateľov. Nemôžem sa priblížiť Bohu bez toho, aby som sa stal blížnym celému stvoreniu.

Tu niekde je potrebné začať. Z nepriateľa sa stáva blížny až vtedy, keď začnem súhlasiť s jeho existenciou. Človek na „nie-priateľa“ inštinktívne reaguje „zlo-rečením“. O nie-priateľovi hovorí zle, zveličuje jeho chyby a dobré vlastnosti dáva do zátvorky. Z ambivalentnej inakosti si tak tvorí dokonalého nepriateľa – bytosť, s ktorou by bolo neslušné mať akýkoľvek ľudský vzťah. Pomáha mu v tom jeho okruh, priatelia, jeho krvná skupina, tí naši, normálni, slušní... Pocit skupinovej spolupatričnosti sa veľmi často buduje za cenu pestovania kolektívneho nepriateľstva.

Keď nedokonalého nie-priateľa premeníme v dokonalého nepriateľa, prichádza na rad slušná diskriminácia. Ako riaditeľ dám – pri rovnakých schopnostiach – prednosť tomu, kto je „in“, pred tým, kto je „out“. Ak som politik, svoj program postavím pre tých, ktorí sú naši, proti tým, ktorí naši nie sú.

Stretnúť pravého nepriateľa

Podľa T. S. Eliota možno za šťastného považovať človeka, ktorý v pravý čas stretol pravého priateľa, rovnako však i toho, kto v pravý čas stretol pravého nepriateľa. Zmena v nás nastáva vtedy, keď pochopíme, že nepriateľa potrebujeme.

Potrebujeme? Načo?

Potrebujeme nepriateľa, aby nám pomohol vyslobodiť sa zo seba. Základným východiskom pre všetko, čo robíme, je náš nutkavý záujem o seba. Sme prirodzene egocentrickí. Os vesmíru prechádza našou chrbtovou kosťou. Svet rotuje okolo nášho stredu. Hodnotu ľudí a vecí meriame podľa toho, aký vzťah majú k našej osobe. Podľa toho ich radíme na stupnicu dôležitosti. Existujú pre nás iba tak dlho a do takej miery, do akej ich my vidíme, cítime alebo o nich premýšľame. Okolo tejto pomyselnej osi vytvárame vlastný vesmír. Vesmír, do ktorého vpúšťame iba priateľa; nie-priateľ ostal vonku, v priepasti nebytia, za hranicami nášho kozmu.

Kto nás z tohto väzenia vyvedie von, k realite o nekonečno väčšej, ako je naše malé ustráchané „Ego“? Anjel-Nepriateľ! Láska k nepriateľovi je cestou k oslobodeniu. Von zo seba, do sveta, v ktorom som iba maličkou súčasťou nekonečného mnohorakého celku. Nepriateľ nás dráždi, volá, vyzýva: Neváhajme – cesta, na ktorú nás volá, vedie k Bohu.

Boh nás miluje ako nepriateľov

Ježiš o láske k nepriateľovi nielen hovoril – on ju uskutočnil. Kríž sa stal symbolom lásky, rušiacej hranice nepriateľstva. „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus) zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici,“ – napísal apoštol Pavol. „... smrťou jeho Syna sme boli zmierení s Bohom, keď sme ešte boli nepriateľmi.“ (List Rimanom 5,8,10)

Božia láska k nám prichádza ako láska k nepriateľovi. Naše ľudské vedomie, brániace si svoju autonómiu voči absolútnemu Božiemu vedomiu, vníma Boha ako nepriateľa. Mystérium Krista ako sebaobetujúceho Boha odkrýva podstatu skutočnej lásky – lásku k nepriateľovi. Uveriť v Božiu lásku k sebe samému znamená uveriť v lásku, ktorá prekonáva všetky priepasti inakosti. Prijať Božiu lásku znamená prijať lásku, v ktorej ma Boh – ešte ako nepriateľa – prijal do svojho zmierenia. Prijatá Božia láska v nás otvára cestu ku všetkým ďalekým, odlišným, iným; vedie nás von z egocentrického mikrosveta do Skutočnosti.

Kto je teda môj blížny? Blížny je každý, ku komu sa odvážim s láskou priblížiť. Blížny je každý nepriateľ, ktorého som prijal do svojho sveta. Blížnym je každý „out“, ktorého som vpustil „in“.

Svet sa nedelí na ďalekých a blízkych, ale na tých, ktorí strachom, pýchou a nevedomosťou tvoria vzdialenosť, a na tých, ktorí tú vzdialenosť láskou prekonávajú.

Iba vďaka tejto duchovnej láske môžu prežívať naše prirodzené lásky. Bez odhodlania milovať nepriateľa nevydrží ani priateľská, ani manželská, ani rodičovská, ani žiadna iná prirodzená láska. Aj v tom najbližšom človeku sa totiž skrýva nepriateľ. Prečo sa manželia rozviedli? Stretli v sebe nepriateľa. Prečo deti odvrhli rodičov? Stretli v nich nepriateľa. Prečo sa rozišli priatelia? Stali sa nepriateľmi. Iba táto, neprestajne sa približujúca láska, vydrží verná až do konca. Vydrží, lebo čerpá z Božej lásky. Od nej sa naučila vidieť blížneho i v nepriateľovi.



Daniel Pastirčák

Úryvok z knihy "Malá kniha o vzťahoch". Ak by Vás tento text zaujal,
môžete si túto knihu bezplatne a nezáväzne objednať - stačí, keď
nám napíšete a my Vám ju zašleme na Vami uvedenú adresu.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 37 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Ladiaca konzola systému Joomla!

Sedenie

Informácie o profile

Využitie pamäte

Databázové dotazy