Keď čítame evanjelium, všimnime si charakter Ježišovej komunikácie s Petrom a učeníkmi. Je to rozhovor. To je spôsob vzťahu medzi človekom a Bohom vo všeobecnosti ako aj medzi hlavnou postavou nášho príbehu Petrom a Ježišom. Uvedomme si ako by mohol vyzerať alternatívne celý príbeh zo záverečnej časti Jánovho evanjelia, kde je opísané poverenie apoštola Petra na základe jeho vyznania lásky Ježišovi Kristovi.. Ak je kresťanský Boh len Bohom moci, tak sa mohol vo sne zjaviť Petrovi a Peter mohol dostať jasný príkaz: to a toto máš vtedy a vtedy vykonať takto a takto to máš robiť. Budeš pastierom môjho stáda. A Peter by možno robil to isté čo aj po tomto dialógu, lenže by to bolo všetko celkom iné. Namiesto jednoduchej direktívy tu Ježiš vstupuje do rozhovoru, dialógu s Petrom. Čo to znamená? Čím je charakterizovaný dialóg? Tým, že záver má otvorený: Peter sa mohol po druhej otázke nahnevať, uraziť na Ježiša odmietať sa s ním ďalej rozprávať. Mohol dokonca upadnúť do pochybností – veď čo je to za Ježiša, ktorý dobre vie, že ho Peter miluje a ešte sa pýta? Je skutočne vševedúci? Ale Ježiš si vybral formu dialógu, rozhovoru s otvoreným koncom.

img

Nielen tento rozhovor medzi človekom a Bohom má charakter dialógu – rozhovoru, kde koniec môže byť aj inakší. Len si všimnite príbehy starého zákona – ako sú jedinečným poukazom na niekoľko možností vývoja deja! Niekedy je starozákonný dialóg zaznamenaný akoby mal charakter vyjednávania, ba až obchodovania – Abrahám vyjednáva s Bohom o Sodomu a jej záchranu. Všimnite si aj ostatné rozhovory z evanjelií, že sa tu jedná o dialóg – Boh nejedná s človekom tak, akoby počítal a vedel dopredu ako ten konkrétny človek zareaguje a ako odpovie. Je to zvláštne: Boh akoby rezignoval na svoju vševedúcnosť a dáva sa s človekom do rozhovorov s otvoreným koncom. Z tohto i z iných oddielov vidíme, že Boh i Ježiš rešpektujú človeka a možnosť jeho voľby tým, že vstupujú s ním do dialógu. Skutočne môžeme až celkom zovšeobecniť, že vzťah človeka a Boha je celý istým dialógom, rozhovorom, ktorý má otvorený koniec. Preto tento obraz o Bohu a Ježišovi tak trochu odporuje zjednodušeniu: stačí keď uveríš v Krista, on ti ukáže svoju vôľu a staneš sa akýmsi automatom na vykonávanie Božej vôle. Automat nepotrebuje rozhovor: automat je o to lepší o čo menej myslí a len vykonáva pokyny. Ježiš sa ale rozpráva s Petrom, pýta sa ho na jeho postoj. A na základe jeho postoja prichádza poverenie.

Teda v Písme nie je predvedený žiaden kresťanský náboženský automatizmus. Ježiš nás pozval ku slobode Božích detí, k dialogickému vzťahu s ním samým. Podobne dialogické znaky badáme aj v charaktere vzťahu medzi dvoma božskými osobami medzi Bohom Otcom a Bohom Synom. Len si napríklad všimnime záznamy modlitieb Ježiša v Getsemanskej záhrade. Dialogický bol teda nielen Petrov, ale je aj náš vzťah k Bohu. Aj my sa rozprávame s Bohom. Celý náš život je formou istého dialógu s Bohom. Tento dialóg môže mať niekedy všelijaké zákutia a nie len celkom krásne rozmery: dokonca sa s ním vieme aj „hádať“. Môžeme prežívať aj pocity krivdy – však som taký dobrý kresťan a Ty si Bože na mňa dopustil toľko zlého? Prečo? Prečo nie som zdravý? Prečo nie som bohatý? Prečo sa mi nedarí v manželstve? Toľko otázok ba až výčitiek môžeme mať voči Bohu. Je to úžasné, mať takého Boha s ktorým smieme byť v dialogickom vzťahu. Skúste to porovnať s inými bohmi a náboženskými presvedčeniami súčasnosti. Žijeme v pluralitnej spoločnosti, všade sú aj iné ponuky. Teda porovnajme: Astrológia – hviezdy ovplyvňujú môj život – či sa môžeš rozprávať s hviezdami? Len útrpne prijať hviezdny osud – je to kruté a smutné. Uvedomuješ si to, keď čítaš horoskop v novinách? Nič proti nemu nezmôžeš! Nič nezmôžeš ani proti osudu, ktorý ti vyložil kartár či veštec. Všetko je to nesmierne kruté a tvrdé. Podobne monologický vzťah k svojim božstvám majú niektoré primitívne náboženstvá ale aj väčšina svetových: napríklad islam. Aká je moslimská modlitba? Je to len zadosťučinenie, žiaden dialóg s otvoreným koncom. Uvedomte si prosím, rozdiel medzi kresťanskou modlitbou čo do významu a modlitbou, ktorá je odriekaním, zbožným výkonom, či obchodom s božstvom.

Boh má svoj príbeh, dialóg s každým jednotlivcom či je veriaci alebo neveriaci, ku každému sa prihovára. No nielen Boh má svoj príbeh s každým jednotlivým človekom, ale aj každý človek , či je veriaci alebo ateista má svoj príbeh s Bohom. Ale ako môže mať niekto svoj príbeh s Bohom keď je neveriaci? Tu musíme povedať, že škála predstáv o Bohu je veľmi široká. A stanoviť presnú hranicu medzi veriacim a neveriacim nie je také jednoduché. Mnohí, keď odpovedajú na otázku o Bohu myslia tým cirkev. Vieme, že niektorí majú predstavu o Bohu takú, že je to trestajúci sudca, nebeský policajt, všadeprítomný terorizujúci Boh – keď niekto neverí v takéhoto Boha, tak má pravdu, ani my v takéhoto Boha neveríme. Čiže hovoriť o takomto človeku ako o ateistovi je otázne. Tak isto ak niekto neverí v Boha ako predmet detských ilúzií či ópium ľudí – tiež s ním súhlasíme. Podobne budeme súhlasiť s tým, kto neverí v Boha ako automat: na jednej strane vhodíš dve modlitby a na druhej strane dostaneš jedno požehnanie. (niektorí by najradšej dostali tri požehnania za jednu modlitbu). Ale je takýto človek skutočne ateista? Preto nemôžeme mať paušálny a zjednodušujúci prístup pri posudzovaní ľudí. Každý má svoj vlastný a individuálny príbeh s Bohom.

Teda Ježišova otázka: „či ma miluješ“ ( Ján 21: 15 – 17 ) znie aj dnes so všetkou naliehavosťou pre každého z nás. Aj dnes, tu a teraz, sa uskutočňuje tvoj dialóg s Bohom. Tento dialóg má otvorený koniec. Boh čaká znova a opakovane na tvoju odpoveď na jeho otázku i ponuku.

Facebook

Who's Online

Práve tu je 52 návštevníkov a žiadni členovia on-line